Ťažko sa ubrániť dojmu, že korektnosť sčítania obyvateľstva spochybňujú najmä politici a publiciti, ktorí nemajú čo povedať. A večne aktivistický, zato doteraz málo užitočný Úrad na ochranu osobných údajov. Všetky tri záujmové skupiny odrazu našli tému, na ktorej sa dá lacno a hlučne profilovať.
Nemožno obísť fakt, že Štatistický úrad sa dopustil komunikačnej chyby, keď tvrdil, že sčítanie bude anonymné. Identifikátor pri fyzickej a login pri elektronickej forme anonymitu vylučujú. Ak sa vyhnete elektronickej forme, nemusíte po fyzickom vyplnení formulára nalepiť identifikátor a je po (presudo)probléme. Štatistický úrad nie je štruktúra organizovaného zločinu, ale štátna inštitúcia, ktorá dosiaľ významne nezlyhala. Nie je preto dôvod neveriť, že by nedokázala ochrániť naše osobné dáta.
Pobúrenie vyvoláva napríklad kolónka, prostredníctvom ktorej štatistici zisťujú vierovyznanie obyvateľstva. Je to najväčšia indiskrécia, akej sa Štatistický úrad dopúšťa. Robí to oprávnene. Pripisovať mu pohnútky, aké mal nedemokratický štát, je zlomyseľnosť. A tiež je to ignorovanie faktu, že žijeme v demokratickom režime, v ktorom sa však neuskutočnila finančná odluka cirkvi/cirkví od štátu. Ak sa štát podieľa na financovaní cirkví, musí aspoň približne vedieť, koľko majú ovečiek. Veriaci ľudia zvyčajne nemajú problém hovoriť o svojom vyznaní, pretože tvorí súčasť ich identity a otvorené prihlásenie sa k nemu považujú za osobné svedectvo o ich náboženskej pravde. V tomto konexte by bola zaujímavá sociologická sonda zameraná na zistenie, koľko ateistov sa rozčuľuje, že sa ich štát pýta, akého (nie)sú vyznania...
O absurdnosti situácie a náchylnosti slovenskej verejnosti nechať sa manipulovať málo sofistikovanými spôsobmi vypovedá okolnosť, že pozdvihnutie emócií vyvolal článok pána Ľubomíra Kopáčka s názvom Vylepšené praktiky ŠtB - sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011. Celý je vlastne založený na triviálnom tvrdení, že sčítanie nie je anonymné. No a čo? Nie je, ale veď Štatistickému úradu predsa nezverujeme tajomstvá zo spální, ani informácie o našich politických preferenciách či čísla bankových účtov.
Ľubomír Kopáček okrem iného prorokuje: "Spárovať konkrétneho občana s konkrétnym sčítacím hárkom nie je problém a presne to sa bude diať. (...) Komu ide o tieto údaje? Daňovej správe? Spravodajskej službe? Polícii? Nadnárodným korporáciám?"
Médiá autora citovaných slov považujú za bezpečnostného konzultanta. Mal by teda vedieť, že pre bežné lustrovanie občana políciou alebo tajnou službou si obe inštitúcie vystačia s jestvujúcimi centrálnymi evidenciami a tie nemajú so sčítaním obyvateľstva nič spoločné. Pre potreby ďalšieho operatívneho rozpracovania si dokážu o každom z nás zistiť inými zákonnými formami a prostriedkami také veci, o aké štatistici záujem nemajú a na aké by sa ani nikoho neodvážili a nemohli opýtať. Sugestívne tvrdiť, že prebiehajúce sčítanie obyvateľov je vylepšením praktík ŠtB, je nielen neznalosťou historických faktov, ale aj - nevedno nakoľko vedomím - deformovaním prežívanej reality.
Iba veľká neúcta k intelektu čitateľa mohla pána Kopáčka viesť k formulovaniu otázky, či informácie zo sčítania ľudu poslúžia polícii alebo tajnej službe. Budú totiž osožné nielen lepšiemu spravovaniu štátu, ale aj vede, ktorá okrem iného zaznamená, že v máji roku 2011 časť Slovákov až priľahko podľahla umelo vyvolanej hystérii. Aj toto je jedna z (nezamýšľaných) odpovedí na otázku, kto/akí vlastne sme...
