Ešte minulý týždeň sa po výrokoch faktického lídra koalície Mikuláša Dzuridnu zdalo, že vládne strany budú o (ne)podpore európskeho záchranného finančného mechanizmu rokovať do úmoru, len aby našli optimálne riešenie, obhájiteľné pred domácimi voličmi i na medzinárodnej scéne, ako aj z hľadiska geopolitických záujmov Slovenska. Tento týždeň už zaznievajú signály celkom opačné: Slovensko prijme rozhodnutie o eurovaloch ako posledná krajina eurozóny.
Nedávno minister financií Ivan Mikloš presadzoval zámer, aby sme boli prvými Európanmi, ktorí odhlasujú dočasný aj trvalý záchranný mechanizmus. Túto radikálnu zmenu zapríčinil postoj Richarda Sulíka, ktorý hrá o hlasy voličov rovnako populisticky, bezohľadne a nezodpovedne ako vodca opozície Róbert Fico.
Ivan Mikloš vie tak isto dobre (ak nie lepšie) ako Richard Sulík, na koho strane je prostá matematická pravda o gréckych (a dnes už aj írskych, španielskych či talianskych) dlhoch. Tam, kde sa končia simplexné počty keťasov, tam trónia aj limity predsedu parlamentu a SaS Richarda Sulíka s jeho rezolútnymi vyhláseniami o „socíku" v Európskej únii a podobne. Našťastie, tam kde so svojím rozhľadom končí Sulík, Ivan Mikloš ešte len začína a uvažuje nielen ako bystrý čitateľ tabuliek v programe Excel, ale aj ako politik, ktorý vie, že zachovanie eura, respektíve udržanie sa Slovenska v prvej lige eurozóny je otázka nielen ekonomická, ale aj geopolitická. Tento fakt je potrebné opakovať donekonečna, pretože ak existujú nejaké objektívne štátne záujmy Slovenska, tak medzi ne rozhodne patria dobré vzťahy s Nemeckom a Francúzskom, ergo záchrana ich (nezodpovedných) bánk zapletených až po uši do gréckeho štátneho dlhu, ergo udržanie aspoň časti eurozóny pohromade a za každých okolností ostať jej členom.
Keby sa dali ľudské veci riadiť matematickými modelmi, nepotrebovali by sme politiku a stačil by nám Richard Sulík so svojimi ráznymi riešeniami. Avšak keďže svet takto nefunguje, potrebujeme aj štátnikov, nielen zručných (úprimne klobúk dole!) predavačov faxov a kopíriek.
Ak dnes vládna koalícia hovorí, že v parlamente bude hlasovať o eurovaloch až po všetkých ostatných krajinách eurozóny, nepokryte dáva najavo, v čo skutočnosti dúfa: Preboha, nech len niekto potopí euroval I a II skôr ako my, aby sme mali alibi aspoň na úrovni figového listu. A presne toto je postoj, aký si nemôžeme dovoliť. Môžeme žiadať záruky, môžeme volať po väčšej zodpovednosti, prieť sa o to, či má byť európska integrácia dvojrýchlostná (iná v eurozóne a iná vo zvyšku únie) a hádať sa s Merkelovou a Sarkozym o podobe či (ne)potrebe európskej ekonomickej vlády. Nemôžeme a nesmieme však hovoriť, že nám je vývoj v eurozóne ukradnutý (aktuálny postoj koalície vyprovokovaný Sulíkom je presne taký), pretože je to proti našim vitálnym záujmom. A ak do takéhoto nezodpovedného postoja tlačí vládnu koalíciu Richard Sulík, stojí za to ju pre tento spor aj rozbiť. V týchto chvíľach totiž nejde o SDKÚ, SaS, KDH a Most-Híd, ba ani o Smer a potácajúcu sa SNS.
Žiadna vláda nestojí za to, aby jej udržanie sa pri moci bolo nadradené vytrvaniu Slovenska v prvej lige eurozóny, kam síce ekonomicky celkom nepatrí, ale rozumnou politikou sa v nej môže udržať. Alebo naopak, nerozumnou politikou si síce môžeme zachovať vládu „zmeny", „zodpovednosti" a iných prívlastkov, ktoré si sama dala, ale prídeme o jedinečnú príležitosť predĺžiť si príslušnosť k spolku, ktorý ako jediný dokázal udržať na významnej časti európskeho kontinentu vzácne dlhú éru stability, sociálneho zmieru a mieru zbraní.
