Nie je ľahké ísť proti povrchným, všeobecne vžitým a donekonečna omieľaným klišé o výnimočnosti policajného prezidenta a vysloviť i obhájiť tvrdenie: Jaroslav Spišiak nie je zázrak ani spasiteľ slovenskej polície, ale obyčajný policajt, ktorý by pri dobrom vedení mohol byť obstojným okresným riaditeľom v Dunajskej Strede. Napriek tomu sám policajný prezident pravidelne podáva svedectvo o tom, že nie je spôsobilý zastávať túto funkciu.
Naposledy Jaroslav Spišiak obnažil svoju nekompetentnosť v rozhovore pre týždenník Trend (32/2011). Opakovane potvrdil, že nemá nadanie spolupracovať s inými štátnymi orgánmi, najmä s prokuratúrou, súdmi či spravodajskou službou. Spišiakove videnie sveta je jednoducho také, že všetci robia chyby, iba on nie, všetci majú diskutabilné motivácie, iba on je spravodlivý. Rozhovor však odhalil oveľa viac - Jaroslav Spišiak má na policajného prezidenta primálo vyvinuté právne vedomie.
V súvislosti s činnosťou Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) sa nie prvý raz vyjadril takto: „Okrem toho úloha ÚBOK nie je len stíhať všetkých páchateľov organizovanej kriminality, ale robiť aj rozkladné opatrenia." Pre menej zainteresovaného čitateľa sa patrí doplniť, že v minulosti policajný prezident označil za rozkladné opatrenie únik takzvaných mafiánskych zoznamov.
Problém je v tom, že Jaroslav Spišiak si prisvojuje viac právomocí, ako mu deleguje zákon. Žiadna právna norma polícii neukladá, aby realizovala rozkladné opatrenia. Mimochodom, tento termín pochádza zo starého eštebáckeho slangu, ktorým sa označovali rôzne formy prenikania do záujmových skupín (vrátane opozičných/disidentských) s cieľom destabilizovať ich, vyvolať v nich atmosféru nedôvery, prípadne otvorené konflikty. Úlohou polície v roku 2011 je chrániť verejný poriadok, majetok, zdravie a životy občanov. Ak by policajný prezident predsa len túžil po nejakej tej spravodajskej hre, mohol by v súčinnosti s SIS realizovať operácie s potenciálom zásadne rozkývať štruktúry organizovaného zločinu. Za dvoch podmienok: 1. Musel by mať zmysel pre kooperáciu a korigovať presvedčenie o vlastnej dokonalosti. 2. SIS by musela mať na takúto súčinnosť kompetentný personál, o čom sa dá po pravidelne sa opakujúcich politických čistkách v jej zložkách s úspechom pochybovať. Inak sú reči o rozkladných opatreniach nezmyselné, nezákonné a dojem môžu robiť len na fanúšikov seriálov typu NCIS, C.S.I.: Kriminálka Miami a podobne. Sklamaním je trochu prístup renomovaného týždenníka Trend, ktorý na túto Spišiakovu hru pristúpil a ani náznakom v otázkach nenaznačil, akým zákonným ustanovením sa riadi pri realizovaní toho, čo nazýva rozkladné opatrenia.
Malý zmysel pre zákonnosť prejavil Jaroslav Spišiak aj pri vysvetľovaní pochybností o autenticite diplomových prác jeho viceprezidentov - Ľudovíta Ábela a Jána Vaľa: „Boli potvrdené zhody pri jednej a aj pri druhej práci. Ale nechcem o tom hovoriť, lebo to nechcem ospravedlňovať. Je to také, také..." Bolo to plagiátorstvo, nie také. Jaroslav Spišiak si vybral za viceprezidentov ľudí, ktorí nemajú úctu k zákonu a k duševnému vlastníctvu. A čo je ešte horšie, jeho námestníci - druhí najvyššie postavení muži v polícii - zrejme nemajú dostatok intelektuálnych schopností, aby vyprodukovali súci, originálny a obhájiteľný akademický text. Táto okolnosť čo-to naznačuje aj o intelektuálnych mohutnostiach samotného policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka.
A čo to napovedá o ministrovi vnútra Danielovi Lipšicovi, mužovi s azda najlepším vzdelaním a najhlbším právnym vedomím v súčasnej vláde? Ťažko povedať. Rozhodne si Jaroslava Spišiaka vybral sám, aj keď je navidomoči jasné, že to práve nebolo hviezdne rozhodnutie.
