Bývalý riaditeľ českej rozviedky Petr Zeman je stálicou týchto sympózií, jeho referát niesol názov Technologie, Zeitgeist a zpravodajství. Exšéf rozviedky SIS Igor Cibula zase pohovoril na tému Limity lojality príslušníkov spravodajských služieb. Zúčastnil sa aj niekdajší riaditeľ Bezpečnostno-informačnej agentúry Srbska Goran Petrovič a jeho príspevok niesol názov Problémy spravodajských služieb v otvorenej spoločnosti a otvorenej spoločnosti so zdedenými spravodajskými službami. Fred Schreier zo ženevského Centra pre demokratickú kontrolu ozbrojených zborov mal prednášku Budúce výzvy spravodajským službám. Profesor Oskar Krejčí si posvietil na Spravodajské služby v době krize, Karola Kulašíka z pražskej Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov zaujala Relevancia informácie v otvorenej spoločnosti XXI. storočia a Peter Lieskovský z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici si všimol Podriadenosť spravodajských služieb politike.
Autor tohto blogu hovoril na tému Komplikované vzťahy spravodajských služieb a médií v otvorenej spoločnosti. V ďalšom pokračovaní tohto textu ponúka svoj príspevok v plnom znení:
V minulosti som mal dve veľké povolania. Bol som novinárom, aj spravodajským dôstojníkom. Problémy, o ktorých bude v nasledujúcich minútach reč, teda poznám z oboch pohľadov. Nasledujúce poznámky nemajú byť len kritikou aktuálnej úrovne vzťahu spravodajských služieb a médií v otvorenej spoločnosti, ale aj spytujúcou reflexiou vlastnej mladosti.
Dovoľte mi hneď na úvod dve zjednodušenia.
Prvé zjednodušenie: Úlohou spravodajských služieb je získavať informácie a všetky utajovať.
Druhé zjednodušenie: Úlohou médií je získavať informácie a všetky zverejňovať.
Aj keď obe definície nie sú ani zďaleka komplexné, nazdávam sa, že z nich vcelku verne vyplýva povaha prirodzeného antagonizmu medzi spravodajskými službami a médiami. V otvorenej spoločnosti však jestvuje veľa dôvodov na to, aby jedna aj druhá strana tento protiklad prekonávali. Ak už pre nič iné, tak aspoň preto, aby široká verejnosť dostávala kompetentné informácie o pôsobení spravodajských služieb a o ich význame pre ochranu bezpečnostných záujmov demokratického štátu.
Aby som sa vo svojej úvahe pohol ďalej, dovolím si ešte jedno zjednodušenie. Hodnotene vzťahov spravodajských služieb a médií obmedzím iba na slovenské pomery. Ako vysvitne neskôr, aj v takej malej krajine, akou je Slovensko, jestvuje v tejto oblasti dostatok problémov a zdá sa mi, že v určitom zmysle ich možno považovať za globálne.
Mágia histórie
Aký je teda vzťah spravodajských služieb a médií na Slovensku?
Nedôverčivý. Nedôvera vyplýva z dvoch negatívnych historických skúseností.
Aj keď od nežnej revolúcie uplynulo 22 rokov, v historickej pamäti národa sú ešte stále živé spomienky na to, ako komunistická moc používala Štátnu bezpečnosť na politický útlak, prenasledovanie cirkví, nezávislých iniciatív a kritikov režimu.
Druhá negatívna skúsenosť je porevolučná. Vzťahuje sa na obdobie rokov 1995 - 1998. Slovenská informačná služba bola v tomto období zneužívaná treťou vládou Vladimíra Mečiara na presadzovanie politických zámerov jeho strany. Zaplietla sa do takých neprístojností, akými boli zavlečenie syna slovenského prezidenta do cudziny, nezákonné sledovanie a odpočúvanie opozičných politikov a novinárov, fyzické násilie, aktívne opatrenia formou diskreditácie cirkevných predstaviteľov a podobne.
Na mieste je ďalšia otázka: Je vo svetle týchto spomienok súčasná nedôvera médií k spravodajským službám pochopiteľná a prirodzená?
Odpoveď znie: Áno. A zároveň je to jeden z najväčších omylov slovenských médií pri posudzovaní činnosti spravodajských služieb po roku 1998.
Mágia historických paralel je pre novinárov nepochybne lákavá, nie som si však istý, či s nimi dokážu adekvátne pracovať.
Myšlienka otvorenej spoločnosti je založená na Popperovej teórii falzifikácie, avšak posudzovanie aktuálnej činnosti spravodajských služieb prostredníctvom historizujúceho predpoznania je falšovaním skutočnosti. Znalci iste vedia, že falzifikácia a falšovanie majú od seba porovnateľne ďaleko ako veda a astrológia.
Netvrdím, že médiá by mali spravodajským službám dôverovať. Ak nemajú dôvod veriť politikom, majú právo pochybovať aj o službách a najmä o ich vedeniach, pretože tie sú od politiky závislé. Falšovanie však nastáva vo chvíli, keď sa v hodnotiacich úsudkoch médií objavujú prirovnania k 50-tym rokom minulého storočia alebo k obdobiu rokov 1995 - 1998. Dnešné politické pomery ani náznakom nepripomínajú 50-te roky, ani represívny byrokratický režim konca normalizácie, ba ani robustný a nátlakový mečiarizmus polovice 90-tych rokov. Už niekoľko volebných období na Slovensku vládnu viac či menej neoliberálne zoskupenia. Spravodajské služby sú pre ne väčšmi príťažou ako nástrojom štátnej moci, čomu zodpovedá aj úroveň ich úkolovania a riadenia. Podľa môjho názoru je práve tento fenomén hlavným aktuálnym problémom spravodajských služieb, ktorému však médiá nevenujú primeranú pozornosť.
Nedávne odhalenie problematického odpočúvania novinárov denníka Pravda a riaditeľa televízie TA3 Vojenským obranným spravodajstvom môže byť vhodným námetom na prípadovú štúdiu nesprávneho chápania dobového kontextu. Prvé reakcie najmä dotknutých médií sa niesli v znamení falošných historických paralel, prázdneho moralizovania a odhaľovania pikantérií z prepisov odpočúvaných rozhovorov. V médiách sa však neobjavili takmer žiadne relevantné otázky, ktoré by pátrali po podstate tohto zlyhania.
Menej zhovievavé hodnotenie novinárskej práce môže znieť takto: Médiá pri reflektovaní tejto kauzy zlyhali rovnako ako politici pri riadení a úkolovaní spravodajských služieb. Nedokázali totiž pomenovať zdroj, z ktorého vyvrela neschopnosť Vojenského obranného spravodajstva odhaliť úniky informácií inak, ako napichnutím koncových hráčov tohto reťazca - teda novinárov. Médiá si tiež vôbec alebo nedostatočne kládli iné súvisiace otázky.
Napríklad tieto:
Prečo niekto na verejnosť vyniesol kópie prepisov odpočúvaných rozhovorov namiesto normálneho zákonného postupu?
Prečo nebolo ministrovi obrany podozrivé, že ho riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva informuje o stave dokumentovania únikov informácií z rezortu detailnými poznatkami z novinárskej komunity?
Prečo sa minister obrany vyhováral, že nevedel, že získané poznatky pochádzajú z odpočúvania novinárov? Chcel tým povedať, že Vojenské obranné spravodajstvo mohlo legitímnou cestou získavať informácie z novinárskeho prostredia agentúrnou cestou?
Kedy si zaslúži ochrana utajovaných skutočností vyšší stupeň ochrany ako ochrana nezávislosti novinárov?
Aká je úroveň ochrany štátnych záujmov, keď Vojenské obranné spravodajstvo nie je schopné kontraspravodajsky chrániť svoj vlastný dvor?
Otázok by sa dalo klásť viac a aj predmetný prípad by sme mohli hodnotiť z mnohých ďalších hľadísk. Pre potreby tohto príspevku by som ho však uzavrel konštatovaním, že ide o prípad premrhaných novinárskych príležitostí, ktorý ostal iba škandálom.
(Poznámka: O prípade kontroverzného odpočúvania VOS som písal TU.)
Mágia škandálu
Z vyššie popísaného prípadu nevzišlo nijaké - prepáčte za výraz - poučenie. Ostal iba škandál. A to je ďalší aspekt dokresľujúci spôsob práce súčasných médií.
Škandál je čosi, z čoho sú médiá živé. Škandál je už niečo ako žáner. Milujú ho rovnako médiá aj politici. Kým politici sa priživujú na škandále iného politika, médiá majú osoh z každého škandálu.
Nie je to inak ani pri posudzovaní činnosti spravodajských služieb. Viacerí politici sa o tajné služby zaujímajú najmä vtedy, keď z toho môžu politicky profitovať. Za najefektívnejšiu skratku k dosiahnutiu politického profitu považujú práve škandál. Zväčša to prebieha tak, že sa na verejnosti prevalí skutočné alebo domnelé zlyhanie spravodajskej služby. Zo zlyhania je však potrebné vyrobiť škandál, a preto väčšinou opozičný politik bije na poplach, že sú pošliapané ľudské práva a demokracia. Na Slovensku sme už boli svedkami aj toho, že spravodajský škandál rozpútal vládny politik - minister vnútra. Išlo o údajné odpočúvanie denníka SME a o údajné preniknutie Slovenskej informačnej služby do odpočúvacieho systému Policajného zboru. Prípad sa naťahoval roky. Ani jedno z obvinení sa nepotvrdilo, všetci trestne stíhaní príslušníci spravodajskej služby boli súdom oslobodení. Nikto sa im však ani len formálne neospravedlnil. Škandál totiž už dávno splnil svoj účel a na spätné kladenie si spochybňujúcich otázok nemal politik zo svojho utilitárneho pohľadu žiaden dôvod.
Vráťme sa však k médiám. Zväčša im je jedno, akej politickej garnitúry sa spravodajský škandál dotýka, aj keď u nás býva zvykom merať viacerými metrami. Škandál je totiž pre médiá vynikajúcou príležitosťou predstierať plnenie úlohy strážneho psa demokracie.
Rád by som zdôraznil sloveso predstierať, pretože - ako je známe -, škandál je zo všetkého najviac predstavením, v rámci ktorého sa v prvom rade vyjadruje pohoršenie, rozhorčenie a vyslovujú sa plamenné odsudzujúce výroky. Inak povedané, slovenské médiá majú tendenciu každé skutočné alebo domnelé zlyhanie spravodajských služieb prevrátiť z odbornej roviny do sféry škandálu. Na pôde škandálu sa cítia najistejšie. Umožňuje im používať pátos namiesto analýzy, moralizovanie namiesto triezveho vyhodnocovania faktov, predvádzať aktivizmus namiesto odkrývania pozadia založeného na hlbokom poznaní problematiky.
Škandál je územie, na ktorom sa médiá cítia isto. Spravodajské služby na tejto pôde nemajú žiadnu nádej na úspech.
Škandál je ľahko komunikovateľný, zvyšuje čítanosť tlačených a sledovanosť elektronických médií, stavia do morálne povznesenej polohy rozhorčujúceho sa a nekompromisne zaháňa do kúta obvineného. Preto je na mieste znova si položiť otázku: Existuje nejaký racionálny dôvod, pre ktorý by mali médiá v súvislosti s posudzovaním činnosti spravodajských služieb opustiť pôdu škandálu? Jeden existuje. Zodpovednosť za štát. Či ju médiá skutočne pociťujú, nechcem posudzovať.
Mágia nevedomosti
Každý z nás, kto prišiel do styku s novinármi, ktorí referujú o spravodajských službách, sa už pravdepodobne stretol s približne rovnakým príbehom.
Predstavil sa vám novinár, povedal, že chce s vami hovoriť o problematike tajných služieb. Sršalo z neho sebavedomie, odhodlanie a jasný postoj. Jediné, čo mu chýbalo, bolo poznanie. A toto je ďalší kameň úrazu vzťahov spravodajských služieb s médiami.
Už roky je pre médiá dôležitejší postoj a názor než skutočné poznanie. Presnejšie povedané: správny postoj a správny názor sú dôležitejšie ako realita. O tom, čo je správne, pochopiteľne, rozhodujú médiá samé, nie konsenzus vychádzajúci z aspoň trochu odborného diskurzu.
Znepokojujúcou správou je, že v slovenských médiách informujú o spravodajských službách stále neskúsenejší a odborne čoraz menej pripravení novinári. Ide o dlhodobý trend a zatiaľ niet ani náznaku, že by sa to mohlo v dohľadnom čase zmeniť.
Aj keď som si na začiatku svojho príspevku predsavzal, že sa budem venovať prevažne slovenským reáliám, v tejto súvislosti si neodpustím malé obzretie sa do zahraničia. Čítajúc americkú, anglickú a ruskú tlač či preklady z nemeckých alebo iných európskych médií mi je v porovnaní so slovenskou realitou neraz trápne. Na stránkach zahraničných médií píšu o problematike národnej bezpečnosti erudovaní, skúsení autori, ktorí si uvedomujú závažnosť preberaných tém. U nás šéfredaktori na podobné témy neraz nasadia dievčatá a chlapcov s ešte neukončeným vysokoškolským vzdelaním. V lepšom prípade ide o rutinérov, ktorí sú schopní písať na tej istej úrovni o poľnohospodárstve ako o národnej bezpečnosti. Skutoční experti na túto problematiku v slovenských médiách nepracujú.
Inou kapitolou sú fundované monografie o spravodajskej problematike z pera zahraničných novinárov a iných zasvätených autorov. Spomeniem len Boba Drogina a jeho dielo Curveball, Simona Singha a jeho skvelú Knihu kódů a šifier či Tima Weinera a jeho prevratné Dějiny CIA. Na takúto autorskú produkciu si na Slovensku budeme musieť ešte dlho počkať. Všetky tri uvedené opusy vyšli v českom preklade.
Môžeme akceptovať novinársku námietku, že na Slovensku nie je veľa príležitostí získať primerané vzdelanie v oblasti spravodajských služieb. Neplatí však absolútne.
Po prvé na trhu je k dispozícii kvantum kvalitnej odbornej literatúry, ktorá musí byť pre novinárov píšucich o spravodajských službách povinná.
Po druhé Paneurópska vysoká škola, na pôde ktorej sa nachádzame, už niekoľko rokov vyučuje predmet Úvod do spravodajských služieb.
Po tretie na internete je nespočetné množstvo kvalifikovaných štúdií v slovenčine, češtine a angličtine, ktoré môžu byť pre neskúsených novinárov neoceniteľným zdrojom poznania.
A po štvrté, už piaty rok organizuje Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov takéto medzinárodné sympózium, ktoré je prístupné širokej verejnosti a novinárom. Záujem médií je však minimálny.
Áno, dá sa to pochopiť -na takomto podujatí sa uloviť škandál nedá. Druhá strana musí zase pochopiť, že ak chce byť partnerom na diskusiu v oblasti, o ktorej píše, mala by o ňu javiť záujem aspoň na úrovni akéhosi laického spravodajského minima.
Viaceré z uvedených kritických pripomienok by sa dali uplatniť aj na slovenských analytikov a politológov, ktorí pre médiá komentujú otázky národnej bezpečnosti a spravodajských služieb. Aj im by sa zišlo viac poznania a menej teatrálnych postojov.
Mágia komunikácie
Bez viny nie sú ani spravodajské služby. Ich chybou je nielen to, že sa občas dopúšťajú konania, ktoré oprávňuje novinárov ku kritike. Služby zlyhávajú aj v oblasti komunikácie.
Platí síce zásada, že spravodajské služby o svojej činnosti neinformujú médiá a verejnosť, no na druhej strane v otvorenej spoločnosti musí existovať aspoň minimálna úroveň komunikácie medzi týmito inštitúciami a novinármi. A nemala by prebiehať iba prostredníctvom sterilného hovorcu, ktorý na každú otázku odpovie „No comment" alebo „Spravodajská služba zo zásady neinformuje o svojej činnosti a neposkytuje informácie o svojich príslušníkoch".
Takýto stav totiž zvádza nielen novinárov, ale aj nespokojných spravodajských dôstojníkov hľadať si pochybné chodníčky k neriadenej komunikácii. Nezastierajme si oči pred faktom, že viacerí radoví operatívni pracovníci a predstavitelia stredného manažmentu poza chrbát vedenia služieb podsúvajú médiám informácie a nesledujú tým nijaké ušľachtilé ciele. Pre novinárov je to lákadlo, ktorému iba ťažko odolávajú a bolo by naivné nazdávať sa, že akékoľvek opatrenia v oblasti zlepšenia vzťahov na úrovni vedenia služieb s médiami by tomuto nešváru zabránilo. Napriek tomu stojí za uváženie, či by sa služby nemali usilovať o kultiváciu vzťahov s médiami.
Nič zlého by sa nestalo, keby riaditeľ spravodajskej služby raz za čas zorganizoval tematické stretnutia s predstaviteľmi médií. Mohli by sa ich okrem riaditeľa a novinárov či šéfredaktorov zúčastňovať napríklad aj vedúci funkcionári nosných sekcií služieb. Aj keď podobné diskusie nemôžu nahradiť individuálne sebavzdelávanie novinárov, určite by mohli priniesť osoh prinajmenšom v podobe búrania obľúbených novinárskych mýtov o možnostiach a schopnostiach služieb. Ďalším prínosom by mohlo byť budovanie aspoň elementárnej dôvery medzi službami a médiami. Novinári by na druhej strane nemali od podobných podujatí očakávať, že si budú listovať v spravodajských spisoch alebo dostávať exkluzívne informácie.
Tromi základnými cieľmi neformálnych stretnutí môžu byť spoznávanie, poznávanie a poznanie. Myslím tým
- osobné spoznávanie sa novinárov s vedením služieb;
- poznávanie možností a pohnútok jednej a druhej strany;
- poznanie neromantickej prózy spravodajskej i novinárskej každodennosti.
Možno tento návrh nie je najlepším nápadom na skvalitnenie úrovne vzťahov spravodajských služieb s médiami. Ak však majú všetky štátne orgány a každá trochu významnejšia firma vybudované premyslené systémy externej korporátnej komunikácie, mali by ho mať aj spravodajské služby. Nič na tom nemení fakt, že spravodajské služby môžu komunikovať iba obmedzene. Ak sú schopné sofistikovanými metódami získavať cenné informácie, nepochybne dokážu nájsť aj vhodný spôsob interakcie s médiami.
Vzťahy spravodajských služieb a médií v otvorenej spoločnosti nie sú idylickými a ani idylickými byť nemôžu. Môžu byť však korektné a obe strany majú v tomto smere čo doháňať.
