Najmä tí politici, ktorí považujú trestné právo za ťažisko svojej agendy, sa usilujú ovplyvňovať názory verejnosti na súčasného a budúceho šéfa prokuratúry podľa utilitárnych predstáv. Médiá sa k osobe prokurátora zase stavajú príliš aktivistiky. Jedni aj druhí majú čosi spoločné: malú znalosť obsahu spisov, na základe ktorých sa na prokuratúre rozhoduje.
Štipkou do mlyna niekedy prispejú z pozadia aj policajti. Nie vždy sa im podarí zdokumentovať prípady na požadovanej procesnej úrovni, no napriek tomu požadujú, aby sa prokuratúra bezvýhradne stotožňovala s ich závermi. Keď sa tak nedeje, našepkávajú novinárom, ako majú kritizovať prokuratúru, prípadne sudcov.
Potvrdením, že okolo voľby generálneho prokurátora začína byť rušno, je článok redaktora Mareka Vagoviča. A je to rozruch, ktorý naznačuje, že politici nehľadajú generálneho prokurátora, ale na čele generálnej prokuratúry chcú mať svojho človeka. A to je veľký rozdiel.
Politici hodnotia činnosť súčasného generálneho prokurátora najmä optikou straníckych predstáv o riešení káuz, ktoré sa stali predmetom politického zápasu. Ideologicky interpretujú nielen citlivý prípad Hedvigy Malinovej, ale aj také špecifické rozhodnutie, akým bol súhlas Dobroslava Trnku, aby nebol vzatý do väzby Jozef Majský. Opakovane a s veľkou chuťou - či už ako opozičný poslanec alebo ako minister - sa k tejto téme vracia Daniel Lipšic. Najmä z vládnej pozície sú tieto výroky nenáležité. Ak má pán Lipšic ambície rozhodovať v trestnom procese, mal by odísť z politiky a dať sa na justičnú dráhu.
Bizarne vyznievajú aj výčitky ohľadom údajnej nečinnosti prokuratúry vo veci financovania niektorých politických strán. Niežeby mal autor tohto textu pochybnosti o autentickosti zvukového záznamu, na ktorom sa chvastúnsky hlas známeho politika priznáva k pokútnemu zarábaniu desiatok miliónov pre Smer. Ibaže to, o čom nepochybujú radoví občania, novinári a politici na základe viery, skúsenosti a dobrej informovanosti na trestné konzekvencie ešte nestačí. Dobre to vedia aj politici s trestno-právnou agendou slúžiacou ako politický transparent. A keby mali aspoň štipku sebaúcty, komentovali by financovanie iných strán prinajmenšom rezervovanejšie, pretože očí, z ktorých tu trčia ak nie brvná, tak aspoň statné ívery, je na politickej scéne požehnane.
Dobroslav Trnka je prvý generálny prokurátor v krátkych dejinách slovenskej štátnej samostatnosti, ktorý nepatril žiadnej politickej strane. Je kariérnym prokurátorom a aj v najvyššej funkcii tejto hierarchie konal vždy na základe právneho, nie politického presvedčenia. Tí, čo dnes tvrdia, že bol človekom Smeru, by mali vedieť, že Róbert Fico ho za takého nepovažoval, o čom svedčí napríklad aj to, že v rôznych otázkach sa viac radil so šéfom Krajskej prokuratúry v Bratislave Jaromírom Čižnárom ako s Trnkom. Nie je však nikde napísané, že Dobroslav Trnka je jediný kariérny prokurátor schopný zastávať najvyšší post tohto rezortu.
Ak sa však potvrdia šumy, že časť koalície navrhuje za generálneho prokurátora Martina Lauka, potom sú všetky výhrady voči Trnkovi iba zlomyseľným a vierolomným pokrytectvom, ktoré má zamaskovať, že hlavnou a oficiálne nikdy nepriznanou výhradou voči súčasnému šéfovi prokuratúry je jeho nedostatočná politická lojalita.
Martin Lauko bol generálnym prokurátorom ČSFR a aj námestníkom generálneho prokurátora SR. Nikdy však nebol kariérnym prokurátorom, ale iba politickým protežantom. Zhodou okolností Kresťansko demokratického hnutia, ktorého podpredseda Daniel Lipšic má najviac výhrad voči Dobroslavovi Trnkovi.
