15.8.2011
Stretávame sa v slnečné augustové dopoludnie na bratislavskej hlavnej stanici, odkiaľ má o 9:54 odchod vlak EC 345 Avala, ktorým budeme cez Budapešť cestovať do Belehradu s príchodom o 20:35, a odtiaľ 21:15 pokračujeme nočným rýchlikom N 293 Nusic do Sofie s príchodom v utorok 16.8.2011 o 7:32. Vlak prichádza do Bratislavy s malým, asi 5 minútovým meškaním. V Budapešti priberáme dva ruské vozne, meníme rušeň a nepatrne sa zvyšuje meškanie vlaku. Prvé vážne problémy nastávajú na maďarsko-srbských hraniciach, kde po colnej kontrole stojí náš vlak na pražiacom slnku mimoriadne dlho, pričom colníci sediaci v chládku na lavičke nás len nemo pozorujú. Kilometre rovinatej krajiny v Maďarsku striedajú kilometre slnečnicových polí v Srbsku.
Na srbskej strane sa meškanie podarilo o nejakú minútu skrátiť, ale keď sa sprievodca vyjadril neisto o stihnutí vlaku do Sofie, v hlave začali blúdiť rôzne myšlienky. Našťastie, po čase sa opäť objavuje v našom vozni s informáciou, že "vlak do Skopje/Sofie čeka na druhem kolosku". Do Belehradu sa plazíme krokom, pretože výhybky v stanici sú prehadzované ručne, a v tme je vidieť len blikajúce baterky staničných zamestnancov, ktorý behajú pomedzi vlaky. Preskakujeme z vlaku do vlaku, pričom je zarážajúce, že v nočnom rýchliku je radených "až" 5 vozňov, a do Sofie pokračujú len prvé dva. Miesto sme našťaste našli v jednom z kupé medzi bulharským párom, mladou Francúzskou a veľkou indiánkou z Ekvádoru. Po odchode vlaku zo stanice Bulhar vyťahuje svoju večeru (kozí syr a zelenina), ktorú zapíjal domácou pálenkou. Na naše zvedavé pohľady sa zarazil, s ospravedlnením vytiahol odnekiaľ ďalšiu flaštičku, ktorou ponúkal aj nás. Jazda v hojdajúcom vozni spôsobí rýchly spánok. Budím sa na prudké brzdenie v Niši, kde sa naša súprava delí na časť smerujúcu do macedónskeho Skopje a časť pokračujúcu do Sofie. Z opätovného spánku ma budí colná kontrola, vstupujeme opäť na územie Európskej únie. Cestujúca z Ekvádoru bola natoľko exotická, že ju colníci balia a berú mimo vlak, aby ju hneď v ďalšej stanici priviezli naspäť. Do Sofie aj vďaka tomu prichádzame s meškaním viac ako 2 hodiny okolo 9:40. Vlak, ktorým sme chceli pokračovať do Plovdivu je preč, a pod tabuľou s odchodmi vlakov meníme plán a rozhodujeme sa pre návštevu Rilského manastiru. Po chvíli blúdenia labyrintom chodieb sofijskej stanice sedíme v modernej elektrickej jednotke Siemens Desiro, ktorou sa vezieme po trati smerúcej úpätím pohoria Vitoša, ktoré tvorí prirodzenú panorámu Sofie smerom na Blagoevgrad. Ľahké dospávanie nočného cestovania prerušuje kamarát František, na trati je výluka, časť cesty absolvujeme náhradnou aotobusovou dopravou. Pred stanicou čaká starý nemecký autobus, ktorým pokračujeme pustatinou do mesta Dupnitsa, odkiaľ opäť pokračujeme vlakom. Z Blagoevgradu do Rily sa vezieme maršrutkou za 5,5 Leva, kde máme takmer hodinu čas do odchodu mikrobusu ku kláštoru. Vonku je neznesiteľne horúco, vhod padne posedenie v chládku pri pive z miestneho "baru".
Po príjazde mikrobusu kupujeme u dežurnej lístok za 2 Leva. Počas hodinovej cesty vystúpame takmer o 600 výškových metrov vyššie do úžasného horského prostredia, v ktorom je kláštor situovaný. U vodiča odkladáme batohy, má hodinovú prestávku, takže... "nema problema".
Základy kláštora boli položené začiatkom 10. storočia sv. Ivanom Rilským, pričom celý kláštor bol niekoľkokrát prestavaný. Na nádvorí dominuje hlavný kostol a vedľa stojaca kamenná zvonica, ktorá jediná ostala po ničivom požiari z 19. storočia.
Kláštor patrí medzi najvýznamnejšie turistické a kultúrne pamiatky Bulharska, od roku 1983 zaradený medzi svetové kultúrne pamiatky UNESCO. Interiér hlavného chrámu je bohato zdobený pravoslávnymi motívmi a výjavmi zo života Ivana Rilského.
Kamennými kockami vykladané nádvorie, horská príroda a miestna výzdoba dodávajú celému komplexu atmosféru, pri ktorej človek naozaj pookreje a dokáže vypnúť.
Kláštor je stále funkčný, medzi turistami sa bežne pohybujú mnísi. Okrem interiéru hlavného chrámu nie sú zásadné problémy s fotografovaním alebo možňoťou prístupu do jednotlivých častí, samozrejme za predpokladu zachovania istých pravidiel.
Hodina venovaná prehliadke ubehla ako voda. Ponáhľame sa k hlavnému vchodu, kde je už pripravený vodič s mikrobusom. U dežurnej kupujeme lístok za 7 Leva z kláštora do Dupnitse, kde by sme chceli prenocovať. Cestou sa rozprávame s vodičom (ja viacmenej len počúvam), po zistení našich ďalších plánov nás v Dupnitsti zvezie cez pol mesta k hotelu Rila, kde sa za 18 EUR pre 1 osobu na 2 noci ubytujeme. Odkladáme veci, a ideme do mesta kúpiť si nejaké ovocie a niečo na večeru. Okolo desiatej ideme späť, pretože na ďalší deň nás čaká vrchol dovolenky (myslel som si to ešte dva dni potom)...výstup na Musalu.
