V lete roku 1941 sa zapojila Slovenská republika po boku nacistického Nemecka do vojny proti Sovietskemu zväzu. Nezmyselná vojna sa takto rozšírila o ďalší front. Spočiatku sa proklamovalo, že celá kampaň sa skončí do konca roku, ale v decembri bolo každému jasné, že sa konflikt zmenil na dlhý a krvavý kúpeľ. Zážitky vojakov slovenskej armády síce neboli ani zďaleka tak tragické, brutálne a neľudské ako napr. osudy väzňov v koncentračných táboroch, ale aj tak boli plné strastí a utrpenia.
Vianočné sviatky trávili bežní vojaci na východnom fronte rôzne. Celková nálada sa dá zhrnúť slovami zachytenými v spomienkach vojaka Ľudovíta Michalku: „Štedrý deň vojnových Vianoc bol, ako aj ďalšie dni chudobný a smutný. Každému z nás chýbal domov, jeho milí a drahí a bolo to poznať na každom z nás po očiach, ktoré boli plné nostalgie... Boli to najsmutnejšie Vianoce môjho života... Ďaleko od najbližších a najdrahších, bez darčekov, gratulácií, napolo hladný, v nevľúdnom, sychravom počasí."
Okrem smútku za domovom a rodinou sužoval mnohých vojakov nedostatok jedla, niekedy aj absencia strechy nad hlavou. Rudolf Kubiš si poznamenal: „Bol to biedny deň (24. december 1942). Spústa snehu, zima, vietor. Proviant pod holým nebom. Akýže proviant? Pár vriec na kameň zmrzlých zemiakov... K tomu čaj... Z hromady dosák sme si nanosili toľko, že sme si z nich vytvorili asi 4 m2 ohradu, ktorá nás chránila aspoň pred vetriskami. V strede ohrady sme si nimi kúrili. Jednu stranu tela nám priam pálil oheň, druhú pálil mráz." Ďalej je v týchto spomienkach zachytená zaujímavá udalosť: „Niektorí chceli na Štedrý večer strieľať, ako bolo zvykom doma. Väčšina však bola otrávená a chceli mať pokoj. Ale vojakovi Geršimu to nedalo a rozhodol sa hodiť aspoň granát. Ale doplatil na to... Črepina z granátu mu zasiahla asi 2 cm nad okom hlavu. Kosť mu nepreťalo. Črep sme mu vytiahli a ošetrili ranu." Takáto sviatočná "idylka" netrvala dlho, keďže už skoro ráno 26. decembra 1942 vyrážala celá rota Rudolfa Kubiša do bojových akcií namierených proti zvyškom sovietskych vojsk, rozptýlených v danej oblasti. Obdobnú skúsenosť mal aj príslušník armády Ján Balinta: „Nie veľmi sme sa tešili takýmto sviatkom, lebo sme už vedeli, že na prvý deň vianočný odchádzame na partizánov. Večer dostali sme balíky a každý chlap dostal po dva deci vodky..."
Sviatky neboli zväčša pokojné ani pre vojakov, ktorí sa nechystali v dohľadnej dobe do útočnej bojovej akcie. O sviatočnú "nádielku" sa v takýchto prípadoch postarala Červená armáda: „Pred obedom (25. december 1941) nás boli pozrieť aj ruské samoloty (lietadlá)... Trochu tu popukali a pošli het. Po obede nás zase prišli navštíviť samoloty. Priniesli nám Ježiškove darčeky – také bomby kydali, len tak sa chata triasla a začali strieľať po dedine." Po leteckom bombardovaní podnikli sovietski vojaci nočný útok na oblasť Kalinovky. Priamy účastník bojov Ľudovít Kompasa si všimol, že útočníci neboli úplne pri zmysloch: „Rusi išli ako slepí - boli ponapíjaní, tak sa hrnuli ako mračno. Naši si nemohli poradiť. Guľomety dostali poruchu, tak sa dostali blízko našich, až ich museli biť s granátmi." Guľomety sa zasekli pravdepodobne kvôli nízkym teplotám, pričom protivník mal údajne prevahu 20:1 a podarilo sa mu zabrať časť zákopov. Následne ráno bol zahájený slovensko-nemecký protiútok a spomínané zákopy boli obsadené naspäť.
Okrem neustáleho nebezpečenstva, zimy, či nedostatku potravy, ohrozovali vojakov aj rôzne ochorenia. Zlé hygienické podmienky a strava spolu s nadmerným fyzickým vypätím spôsobovali výrazne zhoršenie zdravotného stavu vojska. V niektorých plukoch nebolo ani 50 % mužov schopných boja. Michalka vo svojich spomienkach píše: „V tomto období som dostal svrab na lakťových zhyboch. Veľmi to svrbelo a ja som si na to všeličo dával, umýval horúcou vodou a všelijakými zelinkami, ale nič nepomáhalo. A nebol som sám. Tento neduh malo veľa, alebo väčšina vojakov. Roznášali ho aj vši, ktoré sme rôznym spôsobom ničili, ba dokonca aj plameňom sviečky a najmä vajíčka, ktoré boli v celých kolóniách nakladené vo švíkoch rovnošiat. A v takomto prostredí prišli i Vianoce..."
Nespokojnosť s celkovými podmienkami na fronte a vojnou ako takou popisuje jedna pieseň, ktorá bola medzi slovenskými vojakmi na východnom fronte veľmi populárna. Časť tejto piesne zachytil vo svojich pamätiach frontový lekár Karol Virsík:
„Odkazujem domov, kľajem tristo hromov,
že je blata veľa, že neprídem domov.
Brodím sa po Rusku, hľadajú ma strely,
líham si do blata, všivavý som celý.
Každý deň tak smutný, spomínam na teba,
nanosili sa mi potkany do chleba.
Ráno, keď sa vzbudím, vietor po mne šumí,
po hlave, po nohách myši behajú mi.
Na večer tu nie je posteľ odostlaná,
na zemi sa krčím do bieleho rána.
Zima ma tu mrví, blchy po mne skáču,
spomínam na teba a je mi do plaču."
Pri čítaní týchto smutných príbehov som rád, že môžem prežívať Vianoce v dnešnej dobe. Len by som chcel vysloviť želanie, aby tieto sviatky boli vždy plné pokoja, mieru a nepadali bomby, len občas nejaká tá snehová vločka.
Zdroje:
Vojenský historický archív Bratislava, fond Rýchla divízia a jej podriadené jednotky
CINCÍK, Jozef - DORÁNSKY, Ján. Od Tatier po Kaukaz. Turčiansky Sv. Martin : Ministerstvo národnej obrany, 1943. 222 s.
LACKO, Martin. Denníky a spomienky vojakov z východného frontu (1941 - 1944). Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2006. 201 s. ISBN 80-89220-40-1
VIRSÍK, Karol. Odchádzam s Hippokratom. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. 363 s. ISBN 80-969108-3-3
