Schválne používam slovo slohovanie, aby som vylúčil pravopis, lebo uznávam, že som sa v detstve nehrával na pieskovisku so Štúrom a pravopis nepatrí medzi moje prednosti.
Ja to zdôvodňujem tým, že keď mám niečo v hlave, tak sa snažím to dostať čím skôr na papier (alebo do počítača) aby som na to nezabudol. Pri tej rýchlosti nemám čas na to, aby som sledoval svoj pravopis. A keď už ten text je napísaný, tak som lenivý na to, aby som sa pustil do jeho opravovania. Nemám s tým dobré skúsenosti, lebo uznávam zásadu, že najlepšie je to čo človek napísal prvý krát. Keby som to čítal kvôli pravopisu ešte raz, tak by som okrem chýb aj kopu iných vecí pomenil a to by už nebolo ono.
Čo sa týka mojich školských slohov si však myslím, že som bol martýrom.
Od tej doby sa však veľa zmenilo. Moje články sa čoraz častejšie zverejnili v regionálnych novinách a neskôr aj v celoštátnych. Príchodom internetu sa mi ponúkla možnosť svoje úvahy a názory zverejňovať sám a to nie len regionálne, alebo celoštátne, ale celosvetovo. Fascinovalo ma to. Rýchlo som sa naučil zostrojovať webstránky, kde som zaradom začal zverejňovať výsledky môjho básnického čreva na jednom z free serverov. Články sa zbierali, reakcie prichádzali a ja som bol spokojný, že som našiel spôsob, ako svoje diela archivovať a zároveň zverejňovať tak, aby k tomu mal prístup každý.
Keď stránky po čase získali celkom slušnú návštevnosť došlo to, čo by som nikdy nečakal. Správca servera sa rozhodol, že moje stránky zruší. Predpokladám, že niektorý z článkov ranil jeho oči a napriek tomu, že väčšina takýchto serverov má svoje pravidlá moje stránky boli bez varovania vymazané. Po množstve žiadostí, sťažností a otázok na ktoré som nedostal ani jedno odpoveď som zistil, že moje články sú nenávratne preč. Zachrániť sa mi podarilo iba pár textov. Bol som znechutený, podráždený a smutný, lebo som sa sklamal v tom čo som považoval za ideálne. Paličato som sa rozhodol, že už si nedám tú námahu a nebudem vytvárať ďalší web. Držal som sa toho roky.
Po rokoch absencie zverejňovania mojich textov som objavil Blog. Že to niekoho skôr nenapadlo urobiť niečo podobné, pomyslel som si a prvá myšlienka, ktorá ma napadla bola, že toto bude asi vhodný spôsob ako vrátiť moje texty verejnosti. Samozrejme väčšina mojich pôvodných textov od tej doby stratili na svojej aktuálnosti, preto som ich sem nedával, ale rozhodol som sa, že v budúcnosti ak niečo načmáram, tak sa to dostane aj sem. Reakcie ľudí na moje články ma nezaujímajú, a preto málokedy na nich odpovedám. Časom som sa stal voči ním imúnny, lebo som zistil, že každý má právo reagovať či už súhlasí s mojim názorom, alebo nie. A aj keď nesúhlasí, nemám ani najmenšiu chuť sa s nimi hádať. Takže drahý čitateľ, ak tvoje oči moje texty nerania, tak som len rád a keby aj ranili, je to len tvojou chybou, lebo nikto ťa nenútil tie texty čítať.
