Vážna politická téma sa tak mení na estrádu a zábavný program. Nie Krajíčkovo, ale Matovičovo Repete. Hudobný festival pred Bonaparte. A k tomu zopár selfičiek.
Ako môže opozícia vzbudzovať rešpekt, keď jej predstavitelia v jeden deň happeningujú pred Bonaparte, hovoria o boji s mafiou, chobotnicou, korupciou a o pár dní na Facebooku riešia v profiloch ako pri venčení psíka naháňali Pokémona? Dokonca tak intenzívne, že ani 30 pokegúľ nepomohlo a pánovi poslancovi sa nepodarilo dostať ho. Uf, to musel byť výkon. Keď nevedia dostať Pokémona, môžu vôbec pomýšľať, že sa im podarí dostať Fica? Môže niekto uveriť, že by týchto politikov mohol Fico rešpektovať či dokonca mať z nich obavu? Asi nie.
Odhaľuje to stav v akom sa opozícia nachádza a čo je maximum, ktoré dokáže vyprodukovať. Ak by som chcel byť ironický – doposiaľ to bolo len pár mítingov s hudobnou vložkou a trochu kriku v parlamente. Dostavil sa veľký počet ľudí, ktorí ale márne čakajú, že sa niečo zmení. Čerešničkou bola zvláštna a zmätočná schôdza v parlamente, ktorá bola aj nebola. Mala byť aj nemala byť. A výsledkom je debata o falošnom podpise predsedu parlamentu a rokovacom poriadku. Čo len dokazuje, že politici vrátane opozičných radi riešia seba a svoje problémy. Inak na míle vzdialené od životnej reality bežného voliča.
Skúsme trochu vážnejšie. Opozícia nie je schopná dlhodobo vyprodukovať agendu, ktorá by oslovila voliča. IDEA okolo ktorej by sa zjednotil dostatočný počet voličov sa nedostavila. Za posledné dve volebné obdobia strane SaS napríklad pomohli témy, ktoré prišli z vonkajšieho prostredia. Tému volieb tak diktovali zahraničné udalosti. Najprv to bolo Grécko (s podtextom hnevu voči EÚ), ktoré dostalo Sulíka opätovne do parlamentu. Hoci s odretými ušami.
V ostatných voľbách prišlo záchranné koleso v podobe utečencov (opäť s podtextom hnevu voči EÚ). Hralo sa výlučne na strune strachu a hnevu voličov. Úspešne sa na téme zviezli ďalšie opozičné strany – Kollár, Kotleba. Matovič bodoval anti politikou a na kandidátku vytiahol ľudí, ktorí objavili kauzy. Vývoj ukazuje, že objaviť kauzu a robiť politiku sú dve rozdielne veci.
Silná téma z domáceho prostredia neprišla. Nie že by neexistovala. Nevedia ju pomenovať. Dnes je teda zrejmé, že opozícia nedokáže dať voličovi NÁDEJ a nie je schopná predstaviť zrozumiteľný program. Preto neostáva nič iné, len naďalej skúšajú životné šťastie cez vlnu strachu a hnevu. Ponuka hnevu voči korupcii. OK, ale...
Nie je to nič nové. Volič to už počul nespočetne veľakrát. Je predsa samozrejmé, že by politika mala byť aj niečo viac ako len to, že nekradnem. Otázka znie aký je krok č. 2. Otázka, čo by malo nasledovať, kam chcete ísť, čo viac ponúkate, ostáva nezodpovedaná. Čakanie na Godota, ktorý sa nechce dostaviť.
Jeden zlom, kde sa hralo o budúcnosť a charakter krajiny, tu už bol. V ´98 keď bolo nutné poraziť Mečiara. Hoci sa Smer vybral cestou HZDS, kde výpravcom je malý Lacko, zásadný rozdiel tu je. Proti Mečiarovi stála zjednotená opozícia pod hlavičkou SDK (na tejto vlne sa do politiky dostal aj Daniel Lipšic ako šéf kancelárie Jana Čarnogurského). A k tomu SDĽ (vtedy ešte s Ficom ako nádejným mladým a ambicióznym politikom). Vtedy sa hralo o to, či tento kus zeme skončí alebo neskončí ako ruská gubernia. Ako krajinka na ktorú bude mať z Moskvy dosah opilec Jeľcin, kde mafiáni a SIS môže všetko. Opozícia ponúkla voličovi skutočnú alternatívu. Dzurinda hovoril o budúcnosti vstupom do EÚ, NATO, Mikloš pridal naše členstvo v OECD a reformy. Hovorilo sa o zmene fungovania ekonomiky, cieľom bol rast platov, zníženie vysokej nezamestnanosti, stabilizácia kurzu koruny, zrušenie víz do USA, ľahšie cestovanie na Západ a neskôr možnosť legálne pracovať v Nemecku, UK či Rakúsku. Bolo toho veľa. Proste BUDÚCNOSŤ. Pre krajinu a jej obyvateľov.
A dnes? Paradoxne, odchodom Dzurindu a Mikloša ostala opozícia len ako množina ľudí bez jasného cieľa a vízie. Programom sa stali happeningy a politický folklór.
