Rada by som sa podelila s nemilou skúsenosťou. Som človek, ktorý verí v dobro a rád pomáha druhým. Snažím sa ľudí prehovárať o pomoci druhým.
Ale dostala som facku do tváre, ktorá ma zabolela. Bola som darcom, podporovateľom psov. Aj som si jedného adoptovala pred šiestimi rokmi u nás v Bratislave. Bolo mi ľúto, že nemôžem pomôcť viacerým hafanom, tak som to poriešila virtuálne v našom hlavnom meste .
Psíka som si mohla vybrať, pozrieť v aplikácii a hrial ma pocit pomoci.
Dva roky dozadu, už som psíka žiadneho nevidela, ale pravidelne som peniažky posielala viac ako päť rokov.
Obrátila som sa na ùtulok, že by som zas chcela ďalšieho psíka sledovať, keďže príspevky som poctivo a rada darovala.
O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi pani, ktorá spravuje virtuálne adopcie oznámila, že odo mňa nič neevidujú a nemajú ma medzi darcami, hoci darujem pravidelne, minimálne päť rokov i číslo účtu sedí.
Týmto smutným odkazom, len chcem pripomenúť, že nie všade budú vďační za vašu pomoc, niekde ju aj zaprú. Tak sa nedivme, že neziskovky a občianske združenia sú v hľadáčiku.
Verím, že je veľa milých a ochotných, vďačných organizácii. Ale aj takých, kde ako darca, nefigurujete napriek príspevkom, ktoré viem doložiť.
Prosím, buďte opatrní, nech nedopadnete podobne za pomoc. Treba, aby účty a hospodárenie bolo transparentné všade. A pomoc bola adresná.
V období keď máme Týždeň dobrovoľníctva sa mnohí snažia, pomáhajú svojou troškou ľudskosti. A sme ľudia nezabúdajme na srdcia, ale pomáhajme adresne. Kde to ocenia..
