K napísaniu tohto článku ma donútil Palo Paška jeho "seriálom" na pokračovanie. Stačila mi prvá časť. O čo vlastne týmto politikom ide? Sú v politike neskutočne dlho. Presluhujú. Otravujú život, dráždia nám nervy, myslia si, že donesú niečo nové. Nečudujme sa, že sme znechutení z politiky a máme ich plné zuby.
Fico pred voľbami 2002 povedal, že po "prehratých" voľbách z politiky odíde. Dzurinda z politiky po "vyhratých" voľbách v roku 2006 neodišiel (to lepidlo predsa len vynašli:). Napriek popularite a evidnentnom vnútornom boji s vedením SDKÚ to premiérka nakoniec vzdala. Dokonca si začala protirečiť. Nenechali priestor iným. Mikloš, vtedy ešte s akou - takou povesťou ekonóma, o ňu v priebehu posledného roka úplne prišiel. Veď sme videli SDKÚ, KDH 3 roky v opozícii. Pozícia mŕtveho chrobáka, nič viac. A KDH? Škoda vravieť. Stačí sa pozrieť na pozíciu, v ktorej sa ocitol Lipšic.
Títo ľudia majú niečo spoločné. Klamú, zavádzajú. Navyše to nie sú politici európskeho formátu. Utrasení o svoje pozície, stiahnu päty a plnia rozhodnutia iných. Boja sa, radšej sa podriadia diktátu z Bruselu. Už sme sa dozvedeli, že dokonca veľmi často aj zásadné vnútropolitické otázky komunikujú dokonca z Berlínom (wikileaks, prepisy Dzurindových konzultácii).
Presluhujúci politici sa rozhodli spojiť, a to len preto, aby sa udržali pri funkciách. Začali podporovať Euroval, o ktorom hovorili predtým ako o najhoršom riešení. Nebezpečne sa priblížili k Ficovi. Doslova sa mu hodili do náruče. Posledné stopy zdravého rozumu sa vytrácajú, vytlačované úspešne demagógiou.
Dnes Paška napísal blog. Nestačím sa čudovať, musel som zareagovať aj blogom, nielen diskusiou pod článkom. A keď už reagujem na komanča, tak musím povedať aj prečo...
Ak ste si všimli, jeho článok je napísaný spôsobom rovnakým, ako "pravicoví" lídri podporujú "spoločný európsky postup." Je to biele alebo čierne. Buď ste eurooptimista, alebo euroskeptik. Ďalšie riešenie nevidia. Preto veľmi radi vyhodia aj ďalšie naše peniaze von oknom.
Všetci presluhujúci politici fialovej koalície si nechcú pripustiť realitu: Riešenia politikov pre problémy Eura sú nezmysly. Vidíme to denne, videli sme to na finančných trhoch (to sú úplne bežní ľudia - investori, ktorí sa rozhodujú, kde investujú svoje peniaze, a či vôbec), videli sme to ani nie týždeň po schválení Eurovalu u nás, keď sme sa dozvedeli, že dovtedy hovorené čiastky nebudú stačiť. Vidíme to na Taliansku, ktorému žiadny Euroval nepomôže.
Každý z nich tvrdí, že Euro je spojené s existenciou Európskej únie. Jeden veľký nezmysel. Existuje aj tretí výraz: eurorealista. Tu nikto nechce rozbíjať úniu. Je to ten najlepší projekt, aký môže Európu v súčasnosti spájať. Prípadný krach Eura - verím tomu - by v žiadnom prípade neznamenal rozpad EÚ (nie som za rozpad Eura, ale za udržanie Eurozóny so zodpovednými členmi). EÚ zo začiatku mali charakterizovať základné princípy: voľný pohyb tovaru a služieb, práce a kapitálu. Voľné hranice sú súčasťou slobodnej Európy. Taktiež voľný pohyb osôb. Žiaden z tých nezmyslov, ktoré nám tvrdia lídri fialovej koalície - ostnatý drôt, samota, izolovanosť. Európa má byť slobodná, rovnocenná. Máme byť suverénnym štátom, lebo sa rohoduje o nás. My musíme byť plnohodnotným členom tohto zoskupenia, ktorému môžeme - napriek tomu, že sme malí - hovoriť do pravidiel, ktoré sa vytvárajú. Toto lídri fialovej koalície nepochopili. Príliš si v minulosti zvykli na diktát či už z východu, alebo teraz zo západu.
A o to ide v Európskej únii. O medzinárodnú spoluprácu, obchod a predovšetkým - o Slobodu. Presne tú, ktorú nám chcú vziať, pod rúškom zodpovednosti. Zrazu Dzurinda vyhlasuje, že na to, aby sme si nechali zobrať suverenitu, netreba ani referendum.
Chceme vlastne týchto politikov? Necháme za seba rozhodovať Brusel, Berlín alebo Paríž? Alebo podporíme radšej tých, ktorí bojujú proti mafii v politike, hovoria svojim voličom pravdu, dokážu zobrať na seba zodpovednosť, a predovšetkým - nechcú nás ďalej zadlžovať?
Na koniec jedna poznámka k Paškovmu článku: je brutálnym paradoxom, že kachličkár, ktorý si s kolegom Robom nevšimol november 1989, na nás teraz vyťahuje ostnatý drôt. Ako to bolo teda? Mohlo sa cestovať, alebo tu bol ten ostnatý drôt, čo tu na nás vyťahujú? Lebo Robo tvrdil niečo iné. Že každý mohol slobodne cestovať hocikde...
