Nechcem písať o euro-optimizme, alebo o euro-pesimizme. Mnoho komentátorov v posledných dňoch napadlo komentár Richarda Sulíka v HN. Žiaľ, podľa môjho názoru, bez reálnych argumentov. Z ich komentárov to robí len ďalšiu hlušinu bez vypovedacej schopnosti (ale hlavne, že sa niečo povedalo – je jedno, či pozitívne, alebo negatívne).
Problém eura
Čo je súčasným, reálnym problémom eurozóny netreba spomínať. Nazval by som ho „dlhovou krízou.“ Stabilita eura ako spoločnej meny, je jedným z hlavných kritérii, ktoré táto mena musí spĺňať. Výhodam menovej únie sa tiež nebudem venovať, stačilo by spomenúť aspoň odstránenie transakčných nákladov, a pod.
Príčiny
Čo je príčinami nestability Eura? Zadĺžené štáty, ktoré boli nútené požiadať o pomoc. Pretože neboli schopné plniť svoje záväzky vyplývajúce z vydaných štátnych dlhopisov (dlhov). Determinanty problémov sú rôzne – zadĺžené ekonomiky, život na dlh, dôchodky a starnutie populácie, nesplácané dlhy, pokles dopytu na trhoch, prasknutie realitnej bubliny. A samozrejme, aby som nevynechal – bankový systém.
Všetky tieto determinanty majú viacero spoločného. Systém. Či už politický alebo bankový.
Banky sú významným prvkov ekonomického systému. Ich fungovanie majú upravovať centrálne banky (a to tak, aby neposkytovali úvery na hocičo, resp. tak, aby mali zabezpečené dostatočné kolaterály i v prípade stres scenárov). Keby boli problémy len v bankovom systéme, tak by sme mali ten menší problém. Veľmi zjednodušene povedané: fungovanie bankového systému sa dá upraviť do „lepšej“ formy nastavenia pravidiel.
Politici
Oveľa závažnejším problémom eurozóny sú politici. Tí určujú dlhové služby krajín, tí určujú reformy, míňanie a podobne. Veľmi všeobecne pomenovaný problém, pretože každá krajina ma takých politikov, akých si zvolí (naschvál nepoviem zaslúži). Čiže sa dostávame k tomu, že s voľbou politikou sa stávame zodpovednými za svoju budúcnosť. (Stačí sa pozrieť na „socialistických populistov,“ čo sľubujú ľuďom nezmysly). Rozvádzať túto tému by bolo zbytočné.
K veci – politici a lídri krajín sú tu k tomu, aby riešili problémy. Nemôžeme dotovať to, čo je neudržateľné (napr. dôchodky, platy v štátnej správe). Nemôžeme liať peniaze do niečo bez toho, aby sme videli konkrétne výsledky vo forme reforiem systému. Nemôžeme liať peniaze neadresne (u nás napr. zvažované zrušenie zdravotných odvodov).
Euro ako modla
Dostávame sa k jadru problému. Mnohí považujú euro za „modlu.“ Jediné možné riešenie, ktoré existuje. A za každú cenu. Sú ochotní napumpovať aj do „neriešiteľného“ problému miliardy eur (daňových poplatníkov). Akýkoľvek opačný názor, východisko z eurozóny neprichádza u nich do úvahy.
Keď sme vstupovali do EÚ, a taktiež do eurozóny, boli na nás kladené nenormálne požiadavky, a museli sme splniť mnoho kritérii. Je škodou, že mnoho krajín, ktoré sú „in,“ už tieto pravidlá neodržuje. Opäť stačí spomenúť „nepristúpenie“ Litvy do eurozóny. Alebo čo taký príklad Maďarska (Blázon, čo rozkradol maďarské dôchodky, mení ústavný systém, osobitne zdaňuje firmy – ako keby sa tieto tomu nevedeli vyhnúť, alebo odísť z maďarského trhu.). Verím, že Maďarsko by sa za súčasnej vlády do EÚ nedostalo. Je len škodou, že prípadný krach Maďarska (resp. politiky toho populistu Orbána) v budúcnosti prinesie problém aj nám. S Maďarmi máme obchodnú výmenu. A keď horí susedovi strecha, tak by sme sa mali začať vážne báť (najmä, keď nemôžeme hasiť).
Pro-forma riešenia
Má súčasné fungovanie eurozóny význam? Za podmienok, že ostatné štáty odfinancujú dlhy krajín v defaulte, bez toho, aby tieto krajiny spravili výrazné škrty a reformy, určite nie. Gréci a ich už tradičné krachy ekonomiky, klamanie, a ďalšie „socialistické“ problémy. Íri a ich pokles dopytu po nenuteľnostiach, prasknutie realitnej bubliny, a banky, ktoré boli ochotné požičať každému, čím podporovali zväčšovanie tejto bubliny. Portugalci a obdobné problémy, ako i Španieli, ktorí majú v portugalských bankách množstvo aktív. Ak do týchto ekonomík budeme tlačiť peniaze, bez toho, aby niečo spravili, problém len na čas odsunieme. Lebo príčinu problému to nevyrieši.
Riziká
A čo Taliansko? Ak by spomenuté krajiny požiadali o pomoc z eurovalu, na Taliansko by nezostalo (mimochodom, patrí medzi najzadĺženejšie krajiny sveta). Čo ostatné krajiny eurozóny, kde nie je dotiahnutá dôchodková reforma (protesty), nezmyselné dotácie, sociálne dávky motivujúce nepracovať, podnikateľské prostredie, ktoré nemotivuje tvoriť hodnoty, a podobne? Čas týchto krajín a ich problémov len príde. (Aby som nezabudol, Američania natlačili – opäť raz – doláre. Ekonomika to zásadne musí pocítiť. Iba naivný človek si myslí, že to Európa nepocíti).
A čo prefinancovanie starých dlhopisov, novými dlhopismi? Toto sa reálne deje, štáty sa tým de facto stále viac a viac zadlžujú. Nie je problém sa dostať k zadĺženosti štátov EÚ. (Priznám sa, viac ma trápi naša.). Kto vie, či už niektorí politici počuli o tzv. dlhovej pasci (keď sa x % HDP a štátneho rozpočtu musí vynakladať len na prefinancovanie úrokov – t. j. nie samotnej istiny dlhu). Nie je možné stále vytvárať dlhy.
Rizík je skrátka primnoho...
Čo za tým hľadať
..alebo o čom sa veľmi nehovorí. Prečo sa vlastne pumpujú do týchto štátov peniaze? Cui bono? Sú to naozaj tieto štáty, udržateľnosť eurozóny a spoločný prospech? Ide o solidaritu (chudobných z bohatými)? Alebo je to len prenesenie veriteľského rizika z bánk (skúste hádať ktorých štátov), ktoré sem svoje peniaze natlačili, na daňových poplatníkov iných štátov. Skrátka a dobre: vyplatí sa dlh veriteľa (banky), práve prostredníctvom presmerovania peňazí (nového dlhu), od nového veriteľa (teda štátov zúčastňujúcich sa v eurovale). Teda primárni veritelia by zostali za vodou, a celé riziko defaultu dlžníkov sa prenesie na nových veriteľov. (Ale to je len konšpiračná teória.)
Riešenia?
Načrtol som až príliš čierne (ale zato reálne) problémy eurozóny. Aké riešenia vyberú naši politici? (V tomto blogu odpoveď určite nehľadajte.) Buď to bude krach eurozóny, alebo odsunutie problémov? Ja osobne nepredpokladám, že niekto vyberie rozumné riešenie.
Môj osobný názor (ale v tomto prípade úplne bezpredmetný): buď vylúčenie z eurozóny (čím by sa stala skutočne elitným klubom), riadený krach, istá forma eurovalu (II.).
A prečo nie rokovania štátov s veriteľmi? Štaty de facto skrachovať nemôžu. Prečo by tieto štáty (aj dlžníci majú svoju pozíciu voči veriteľovi), nemohli priamo rokovať s veriteľmi o odklade dlhu, prolongácii, reštrukturalizácii dlhu?
Ale predovšetkým: prečo nenecháme sadnúť racionálne zmýšľajúcich ekonómov a bankárov, nech vyberú vo vzájomnej diskusii najlepšie riešenie???
Stupidity okolo eura
Pardón za výraz, ale inak sa tieto veci nazvať ani nedajú. Je stupiditou poskytnúť peniaze niekomu, kto má dodržiavať pravidlá. A tieto následne porušuje.
Je stupiditou si myslieť, že euro je jediným možným riešením, a bez neho by EÚ neprežila. Prežila. Stálo by to strašné peniaze, ale vzájomná obchodná výmena, odstránenie bariér a zjednotenie všeobecných legislatívnych rámcov jednotlivých členov by zostali zachované. Len sa to netreba báť povedať aj nahlas.
Je stupiditou si myslieť, že niektoré štáty nepripravujú potichu plán B (zavedenie pôvodnej meny). Ide o poistku, opatrnosť. Naopak, myslím si, že by bolo stupiditou takýto plán nemať.
A tiež si myslím, že keď Sulík vyhlásil, že je potrebné rozmýšľať nad plánom B, je stupidné si myslieť, že toto vyhlásenie pohlo forexovým (menovým) trhom. Bez ohľadu na to, že mám nejaké skúsenosti s forexovým obchodovaním, Slovensko je tak malou a bezvýznamnou európskou ekonomikou, že vyjadrenia našich predstaviteľov nikto neberie vážne (pokiaľ nemáme nejaké rozhodnutie zablokovať). Naša účasť je v kvantitatívnom porovnaní veľkosti eurovalu takmer bezvýznamná. A vplyv naň rovnaký. Hoci to sú pre nás obrovské peniaze a záruky.
Je stupiditou byť orientovaný iba jedným smerom – v tomto prípade na euro a bruselských úradníkov. Často mám pocit, že na Slovensku potrebujeme mať ľudí, za ktorými bezhlavo ideme (či to už boli Maďari, Nemci, Rusi, Češi, Mečiar, Fico, alebo Brusel – dosaďte si, čo chcete). Bez rozmýšľania, či tá cesta je dobrá alebo nie.
Bez ohľadu na ostatné komentáre (ktoré, ako som vyššie spomenul, tvoria iba mediálnu hlušinu), si myslím, že vyhlásenie Sulíka bolo vyhlásením štátnika. A ak nesúhlasíte s týmto pomenovaním, tak minimálne predstaviteľa, ktorý konečne povedal svoj názor. (Mimochodom, tu vôbec nejde o Sulíka. Tu ide o zdravé sebavedomie, a taktiež racionálne názory.) Nejde v rade so sklonenými hlavami europolitikov a euroúradníkov. Rovnako, ako vystúpila po voľbách Radičová a odmietla pomoc Grécku. Pozornosť sveta sa obrátila práve na nás, pretože sme svoje postoje racionálne odôvodnili. A hoci s nami práve europolitici a euroúradníci nesúhlasili, väčšina zdravo rozmýšľajúcich daňových poplatníkov v západnej Európe s nami súhlasí. Vidia totiž, kto túto divokú euro párty zaplatí.
