V blogu z 30. marca 2009 som okrem iného kritizoval aj spôsob financovania kúpy Transpetrolu. Podľa informácií Tv Markíza z 27.3.2009 mala vláda financovať túto kúpu práve špeciálnym účtom štátneho rozpočtu. Účtu, ktorý mal slúžiť na vykrývanie strát z 1. piliera tak, aby bol zabezpečený 2. pilier. Na tento účet mali byť odvádzané prostriedky z privatizácií a ďalšie výnosy. Skrátka sa vytvárala rezerva, ktorá mala kryť deficity.
Premiér v danom čase existenciu takéhoto účtu poprel. Viaceré zdroje existenciu takého účtu potvrdzujú. Teraz ale tento spôsob financovania kritizovať nebudem.
V danej dobe minister hospodárstva Jahnátek vyhlásil: "Pokiaľ by sme chceli ísť do úplnej právnej istoty, museli by sme čakať." Tento výrok povedal, keď komentoval, prečo sme kúpili Transpetrol už teraz, keď sa v príslušnej kauze Yukos ešte stále súdia dve spoločnosti.
Doslova, pokiaľ by sme chceli ísť do úplnej právnej istoty. Toto vyhlásil sám minister. Dopady tohto rozhodnutia vidíme len o mesiac neskoršie.
Kauza Transpetrol je rozhodne hlboká a určite nie jednoduchá. Na jednej strane sa súdia ruské spoločnosti, na druhej strane je súd medzi ministerstvom hospodárstva a Ignácom Ilčšinom. Ďalej sú tu rozhodnutia súdov, ktoré idú proti sebe. Kauza tak významná, že si vyžiadala mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.
Táto kauza si určite vyžiada ešte veľa, veľa času. Ťažko povedať, kto vlastne je v práve. Štát má miernu výhodu. Môže rozhodovať z pozície sily.
Jedno je ale isté. Vyplatili sme peniaze, a pri tom si nie sme istí, čo sme to vlastne kúpili. Kto bude niesť zodpovednosť?
