Minulý týždeň sa uskutočnil jeden z najvýznamnejších na Slovensku usporiadaných medzinárodných filmových festivalov - Art Film Fest Košice. Ako záverečná projekcia sekcie “Work in Progress” sa premietal unikátny film, dokument o jednom z najznámejších svetových umelcoch a ovplyvňovateľoch (influenceroch) svetového umenia, procesu tvorby umenia, hudby, reklamy, filmov, videoklipov, magazínov, atď, o jedinečnom umelcovi s rusínskym pôvodom: Andy Warholovi.
Našincom je možno známe, že hoci Andy pochádzal “odnikiaľ”, jeho skutočné korene siahajú do Mikovej, malej dedinky v blízkosti Medzilaboriec, kde dnes stojí (respektíve renovuje sa) múzeum tohoto zaujímavého umelca. Mimochodom, Andy Warhol je jedným z mála umelcov, ktorí majú vlastné múzeum na dvoch kontinentoch. To druhé sa nachádza v jeho rodnom meste, americkom Pittsburghu v štáte Pennsylvania, na východnom pobreží USA. Jeho rodný dom tam už síce nestojí, rodičia začínali vo veľmi biednom susedstve a pôvodná budova je zdemolovaná, no na Dawson street v Pittsburghu je stále dom, v ktorom mladý Andy vyrastal, dokonca aj s jeho detskou posteľou. Prednedávnom ho James Warhola, Andyho synovec z New Yorku, odkúpil a spoločne so sestrou v ňom chystajú návštevné miesto pre turistov, milovníkov umenia a Andyho fanúšikov. Takže možno bude mať Andy múzeá až tri.
Vráťme sa však na východné Slovensko. Pri príležitosti predpremiéry filmu o jeho slávnom strýkovi, sme my - zopár filmárov, festivaloví organizátori, rodinní známi, predstavenstvo múzea v Medzilaborciach, a zainteresovaní milovníci umenia, spoločnými silami pozvali a zorganizovali návštevu Jamesa Warholu a jeho manželky Diany na východné Slovensko. Keďže priama linka New York - Medzilaborce sa ešte nelieta, zabezpečili sme prílet do Budapešti, prevoz do Košíc, kde sa zúčastnil ako čestný hosť festivalu Art Film Fest. Absolvoval niekoľko rozhovorov s médiami, ktoré síce väčšinou prišli bez prekladateľa, ale s o to väčším záujmom o Jamesov pohľad na rusínsku kultúru, návštevy Slovenska za posledných 30 rokov, názor na prestavbu múzea v Medzilaborciach a samozrejme nový dokument zachytávajúci intímny príbeh rodiny Varholovcov.
Emigrácia Jamesových starých rodičov do USA predznamenala Andyho dospievanie v rusínskom ghette v Pittsburghu a následné štúdium na prestížnej Carnegie Tech i presadenie sa na umeleckej scéne v 50 a 60-tych rokoch v New Yorku a dobitie svetovej slávy. To sa podarilo dosiahnuť mužovi, ktorý mal podľa všetkých predpokladov pásť kravy na okolitých lúkach v Mikovej, spravovať statky a zbierať huby v okolitých lesoch. Osud to však zariadil inak a aj preto dnes James žije v americkom štáte New York s jednou vetvou rodiny, zatiaľ čo druhá ostala v Pittbsurghu a pomáha so spravovaním tamojšieho múzea i samotnej nadácie Andyho Warhola.
Okrem úspešného premietnutia dokumentu v Košickom kine Úsmev, za veľmi milej prítomnosti mnohopočetnej rodiny Zavackých z Mikovej (zo strany Andyho mamy Júlie, teda Jamesovej babky), ktorá sa do Košíc dostavila troma preplnenými autami, sme Jamesovi spravili aj okružný program po severovýchodnom Slovensku. Začali sme návštevou úžasného, dychberúceho ikonostasu v drevenom kostolíku v Topoli. Privítal nás pán farár Kíreš s rodinou, mladý, ústretový, fundovaný, oddaný chlap, ktorý spravuje faru Topoľa a Gréckokatolícky drevený chrám sv. archanjela Michala. Mihne sa i vo filme. S Jamesom sa dosýta porozprávali o zvykoch i odlišnostiach rusínskej kultúry a gréckokatolíckeho náboženstva praktizovaného v Topoli a v americkom Pittsburghu, tak ako ho poznal James od babky z detstva.
Pri odchode sa ma Jamesova manželka Diana v jednom momente v mikrobuse opýtala, ako blízko sa reálne nachádzame k ukrajinským hraniciam a ja som jej otrčila svoj telefón - na ňom som mala niekoľko smsiek a upozornení MV SR o prepínaní telefónnej sieťe. “Vitajte na Ukrajine” - takto blízko. S dôstojnosťou amerického turistu skonštatovala, že ľudia sú tu kľudnejší, než očakávala.
Presunuli sme sa okresnými cestičkami do Medzilaboriec, kde nás s hŕstkou lokálnych novinárov už napäto čakal riaditeľ Múzea moderného umenia Andyho Warhola, pán Martin Cubjak. Zanietený, motivovaný, šikovný, vzdelaný mladý chlap s víziou, nekonečnou trpezlivosťou a odhodlaním. Predstavil Jamesovi nový vizuálny koncept zrekonštruovaného múzea v provizórnej kancelárii umiestnenej v bývalom mestskom gymnáziu. V školskej telocvični sa nachádzali desiatky postelí a Diana sa ma spýtala, pre koho sú, samozrejme tušiac odpoveď - pre imigrantov z vojnou zasiahnutého územia. Keď potrebujú nocľah, spia vedľa veľkej čakajúcej papierovej makety odloženého Andyho Warhola. Taká je teraz doba.
Spolu s riaditeľom sme sa vybrali na stavenisko a poprechádzali sa pomedzi ruiny bývalého múzea alebo teda nádejné začiatky budúceho nového šatu, záleží od uhla pohľadu. Múzeum bude veľkolepé. Interaktívne, navrhnuté pre deti, mládež, milovníkov umenia i obdivovateľov AW. Výťahom sa bude dať vyviesť až na samotnú strechu, kde sa budú konať projekcie, koncerty a podujatia, bude spojená výstava s multimediálnym zobrazením umenia. Andy by bol nadšený. Rovnako bol James. Pošepol mi do ucha: "Páči sa mi to viac ako múzeum v Pittsburghu."
Na záver dlhočizného dňa sme sa s vydali na návštevu rodiny v Mikovej. Pozreli sme pozemky Jamesových predkov, zoznámili sa s množstvom vnukov, vnučiek, sesterníc, bratrancov, kamarátov a priateliek. Pohostenie nemohlo byť autentickejšie a krajšie. Dedina Miková je možno malá, ale za to svetová. Z horného konca pochádzal Ondrej Varhola, tvrdo pracujúci muž a Jamesov dedko. Z dolného konca pochádzala Júlia Zavacká, babka. Vzali sa ešte pred prvou svetovou vojnou a plánovali založiť rodinu a spravovať rodinné majetky. Avšak front prvej svetovej vojny sa nebezpečne približoval a Ondrej nechcel byť nútený bojovať. Raz v noci po dohode s manželkou prekročil hranicu do Poľska, precestoval celú Európu a sadol na loď do Ameriky. Júlia ho mala nasledovať, no trvalo dlhých sedem rokov kým sa jej to podarilo. V Mikovej ostala, pretože bola tehotná, starala sa o svoje mladšie sestry a taktiež doopatrovala Ondrejových rodičov. Niekoľko armád prešlo cez dedinu a ľudia sa museli často ukrývať v okolitých lesoch. Prvá dcéra ťažko prechladla a keďže v dedine nebolo doktora (odišli s armádou), nedostalo sa jej zdravotnej pomoci. Zomrela po niekoľkých týždňoch. James si na nebohú tetu zaspomínal na miestnom cintoríne, pri rodinných hroboch Varholovcov i Zavackých. Posledným zosnulým v rozvetvenej rodine, pod ešte nesadnutou zemou, odpočíva na cintoríne Ján Zavacký. Úrečitý Mikovčan s humorom a obrovským životným nadhľadom. Milovaný a chýbajúci celej rodine, zmeškal sa s Jamesom o pol roka. Jeho jedinečný charakter je však navždy zachytený v dokumente tak autentický, ako Ján sám bol.
Zatiahli sa mraky nad našimi hlavami a spustil sa lejak. Nikomu to nevadilo. Sadli sme si do altánku na záhrade, tam, kde sme pred necelými dvoma rokmi natáčali interview s Jánom. James vošiel do domu a pomohol domácim paniam i slečnám hádzať pirohy do vriacej vody.
O chvíľu sa zjavil so širokým úsmevom a hrncom tak veľkým ako jeho srdce. Bola v ňom kapustnica, v ďalšom Mačanka, v treťom už spomínané bryndzové pirohy. Diana bola milo prekvapená výbornou chuťou rusínskeho jedla. Nepohrdla ani domácou pálenkou, ktorú pálil ešte nebohý Ján a volal ju “Džordžuľovica”.
Najedení do sýtosti, nabalení pálenkou a ďalšími, vyprážanými pirohami, nemali sme na výber a museli sa rozlúčiť. Čakala nás cesta späť do Košíc. V mikrobuse sa Diana nahla k Jamesovi a povedala, že je to krásny kraj a mali by navštevovať častejšie. Navrhla, nech si kúpia byt v Košiciach. James sa na ňu milo usmial, pohladil ju na kolene a odpovedal: "Sure. Why not?/Jasné. Prečo nie?"
Bol raz jeden východ Slovenska. Ževraj tam nič nie je. A pritom je tam tak veľa.
