Už dlho sa po svete šíri mnoho hlásení, príbehov z histórie, prastarých piktogramov, novinových článkov a zaprisahaných tvrdení ohľadom UFO, alebo po novšom nazývanom UAP - Unidentified Aerial Phenomenon. A napriek výraznému technickému pokroku, väčšina “dôkazov” neustále pozostáva z roztrasených, nezaostrených videozáznamov slabej kvality, bez mierky, autora a veľa krát i dátumu, či inej špecifickejšej lokácie než “obloha”.
Ale na tom nezáleží. Skutočnosť je taká, že stačí, aby iba jedno z milióna svedectiev bolo pravdivé a otázka, či sme vo vesmíre sami, je automaticky zodpovedaná.
Pre všetkých skeptikov, ktorí sú otrávení večným argumentom "sme či nie sme", poďme najskôr predpokladať, že: Nie! Nikto iný tu s nami nie je. My sme to najúžasnejšie, najdokonalejšie, čo pán Boh stvoril. Preskočme nachvíľu do neba volajúci narcizmus daného tvrdenia a tvárme sa tak. Pán Boh stvoril človeka a my nie sme produktom jeho lajdáctva (pán Boh chyby nerobí) ani vtipu, hoci trochu vtipné by to bolo. Každý predsa máme v rodine minimálne 1 exemplár príbuzného, akého zvykli naši predkovia do príchodu internetu schovávať na povale, a až ho na budúcej narodeninovej oslave (ne)opitého stretnete tliachať absolútne, do neba volajúce chobotiny, pripomeňte si, že toto je jedna z najvyššie vyvinutých intelektuálnych bytostí v celom šírom vesmíre. Prinajmenšom ironické, no nie?
Za predpokladu, že sami vo vesmíre nie sme, sa otvárajú ďalšie možnosti. Tou najzákladnejšou je, že ešte na nás jednoducho nenaďabili, hoci sme celkom hluční bordelári. Alebo nás už spozorovali, ale netúžia sa s nami stretnúť, napríklad z ekonomických dôvodov. Je to ďaleko a kto by sa sem trepal, keď máme toľko ničivých zbraní a priam sa chvejeme, aby sme si našli dôvod ich použiť. Ďalšou obľúbenou teóriou internetu, pravdepodobne vám ju spomínal už ten čudný strýko na oslave, je, že mimozemšťania sú už vlastne dávno pozemšťania, respektíve sú to špióni infiltrovaní všade okolo nás. Rovnako ako my, chcú svet ovládať, túžba po moci nemá pozemské hranice.
Tomu sa dá veriť spoza plota, ak si to však aplikujeme na vlastné reálie, predstava, že náš parlament sa skladá z mimozemskej inteligencie je minimálne na jedno pozdvihnuté obočie pochybností. Kto? Postrelený lišiak? Kapitán Syntax? Preklínač medveďov? Fejsbukový táraj? Progresívni progresívci neschopní progresovať na vládne stoličky? Slovensko je príliš malá dedina na to, aby sme tu nerozpoznali mimozemšťana od hňupa. Okrem toho, klobúk dolu, ak sa mimozemšťania naučili toľko rôznorodého slovenského akcentu a žargónu.
Skúsme teda uvažovať opačným smerom. Jedineční istým spôsobom môžeme byť, ale sme naozaj jediní? Ak pán Boh stvoril človeka, prečo si myslíme, že sme najlepší produkt jeho tvorivosti? Vnútri sme unikátne nadizajnovaní, máme komplexné emocionálne spektrum, vieme o sebe uvažovať, vieme tvoriť, stavať, spievať, rozmýšľať o svete okolo nás, vylepšovať ho, rozvíjať filozofie, argumentovať.
V rámci vlastnej sebareflexie, keď sa triezvym pohľadom spätne pozrieme na to, čo sme za svoju relatívne dlhú existenciu vytvorili, a čo momentálne stvárame, mali by sme si vedieť uvedomiť i to, že sme mohli veci robiť lepšie, že by sme sa mali správať lepšie. K sebe, k susedovi, k tej modro zelenej guli, ktorú všetci obývame.
Z diaľky to potom nevyzerá až tak na jedinečnosť, skôr vyzeráme ako experiment. Jeden z mnohých.
Pri takejto alternatíve viacerých “experimentov”, respektíve iných živých, uvažujúcich a rozvíjajúcich sa bytostí vo vesmíre, však nastáva menší problém. My nemusíme byť na samotnom dne intelektuálneho spektra. To, že sme sa nenaučili používať rýchlosť svetla na cestovanie, nepochopili čierne diery, alebo sme nezohli vesmír tak, že sme schopní prejsť naprieč galaxiami, časopriestorom a stretnúť iné bytosti, ešte neznamená, že sme to najblbšie čo sa vo vesmíre nachádza.
Takže otázka za milión: Čo keď hlúposť nie je výsostne ľudská záležitosť? Čo keď je vo vesmíre iná rasa tupcov? Chceme ich naozaj stretnúť? Túžime stretnúť väčších somárov ako sme my sami, túžime sa konfrontovať s bytosťami, ktoré sú nezodpovednejšie?
Vyvinutejšia inteligencia nezaručuje, že príde a bude nás učiť o právach, recitovať intergalaktickú poéziu a produkovať tak krásnu hudbu, že nám odpáli náš pozemský dekel.
Sme my vôbec pripravený stretnúť niekoho z inej planéty, keď nie sme schopní viesť normálnu konverzáciu s cudzím vo výťahu? Koľko ľudí na našej planéte rozmýšľa štýlom “môžem sa od teba niečo naučiť” a koľko typom “bodaj by ti kozu zdulo”?
Ak je teda odpoveď na otázku, či sme vo vesmíre sami “Sú tu aj iní.”, znamená to, že skôr či neskôr sa budeme musieť konfrontovať. Ak samozrejme dovtedy neodpálime sami seba.
Všetci, ktorí túto možnosť podvedome pripúšťame, dúfajme, že toto stretnutie sa nebude týkať nás, našich detí ani vnúčat. Momentálne by nám najviac vyhovovalo, ak sa s mimozemšťanmi budú musieť stretnúť naši veľmi ďalekí potomkovia, ku ktorým ešte nemáme citovú väzbu.
Dovtedy, pán Boh nás opatruj.
