Ruku na srdce. Používate v praxi spisovnú slovenčinu? Jete doma rohlík s pomazánkou alebo uprednostňujete rožok s nátierkou, ako odporúčajú lingvisti z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra?
Jazyky sú fun. Takmer všetky. Či chrchlíte „ch“ ako Holanďan, ékate ako Talian, prehlasujete ö a ä ako Maďar či Fín alebo říkate „ř“ ako Česi. Atď., atď., atď....
Viem, mnohým echt Slovákom by aj kozu na dvore zdulo z predstavy, že láska vykvitne na inej než slovenskej lúke. Lenže stáva sa to dosť často.
Občas vypukne aj vojna a na ihriskách odrazu počuť reč, ktorá tam včera ešte nebola.
Deťom však na komunikáciu zväčša stačia len gestá. Podám ti lopatku, kopnem ti loptu, zavrčím, usmejem sa, zbúram ti hrad z piesku.
My dospelí vyžadujeme správne používanie diakritiky, špeciálne na sociálnych sieťach, ešte špeciálnejšie, keď sa na nich hádame. Priznám sa, tiež ma vie vytočiť ZAPNUTÝ CAPSLOCK, nesprávne ipsyloni.
Ale slovenčina nie je ľahký jazyk. Samotné slovo dĺžeň obsahuje aj dĺžeň aj mäkčeň. Slovo mäkčeň si vysnobilo hneď dva mäkčene a aj prehlasované ä. Cudzinci sa môžu zblázniť. Čo tam po chuderke čučoriedke, prehltnú si jazyk už aj pri vyslovovaní čísla šesťdesiat šesť.
Do nášho rodného jazyka sa treba - ako to už prezrádza samotný prívlastok - narodiť. Len tak si človek vie užiť jeho jedinečnosť, malebnosť a možnosti. Dá sa ohýbať do všetkých, aj nespisovných strán a zachytáva podstatu. Krásne, krajšie, najkrajšie, najsamvykrášľovanejšie.
Skutočnosť, že sa nám reč toľko v poslednej dobe komolí, však nesúvisí len s pribúdajúcimi cudzincami či angličtinou na internete, v piesňach alebo vo videohrách.
Sme malá krajina uprostred Európy a celé stáročia sa u nás stretávali jazyky, národy aj kultúry. Bolo by čudné, keby sa to na našej reči nepodpísalo.
Skúste si prečítať slovenské historické anály spred sto, dvesto alebo i šesťsto šesťdesiatich šiestich rokov. Polovici nebudete rozumieť.
Môj muž, Slovák, ktorý vyrástol v zahraničí, dodnes volá pribináčik "prijebanček". Náš syn mal kedysi problémy vysloviť slovo "šušeň" a tak ich volal "nosové chrumky". Naša dcéra zvykla pridávať anglické možné číslo do slovenčiny. Plavky-s, dve oči-s. A to sme len bilingválna domácnosť.
Ešte lepšie sú na tom trilingválci. Zažila som anglicko-slovensko-nemeckú domácnosť, kde padali vety ako:
Láska, warum si nevyniesol garbage?
Zvyklo sa hovoriť, koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Vieš totiž vstúpiť alebo nahliadnuť do pozadia myšlienkových pochodov iných kultúr a užiť si ich žargón, vtipy i životné múdrosti.
Nehnevajte sa na toľké krkolomné komolenie. Stále máme svoju reč. Veď naši susedia Rakúšania sa napríklad príliš netrápia tým, že hovoria varietou štandardizovanej nemčiny.
My máme malú a bohatú krajinu, ktorú stáročia ovplyvňovali rôzne historické udalosti, súvislosti aj vpády. Samozrejme, že sa to odrazilo na jazyku, geografických názvoch i kulinárstve. Práve to, čo sa chytilo, čo Slováci poňali za svoje, použili, vylepšili a dlhodobo skrášľovali, robí našu kultúru jedinečnou a pestrou.
Nezabúdajme, že naši predkovia boli častokrát obyčajní ľudia, pomletí politikou na historickom pozadí vojen a rabovania, násilného presťahovania či snahy o zveľaďovanie regiónov.
Ukončím to mojím najobľúbenejším bilingválnym zážitkom.
Pani z východu prišla z dlhej cesty z USA (prepáčte, zo SŠA) a na stanici povedala malému chlapcovi, aby jej strážil batožinu. Neviem, ako to zapísať, tak to skúsim bernolákovsky - píš, ako počuješ. Pani chlapcovi ukázala prstom na dva veľké kufre a povedala:
Wočuj mi tote begy.
