Ak máte dnes po tridsiatke, určite si viete spomenúť na zvuk aj pocit priškvareného zadku na rozhorúčenej železnej šmykľavke v lete. Poznáte zabáranie sa jednoradových koliesok na „moderných“ inline-ových korčuliach do takmer slnkom roztopeného asfaltu, i to, ako sa na nich dá parádne oškrieť kolená, lakte aj papuľa na vysypanom piesku z pieskoviska. Do prvej zapnutej lampy pouličného osvetlenia bolo kedysi totiž možné takmer nekontrolovane a slobodne brázdiť cez množstvo cementu, asfaltu, (naschvál) trčiacich rúr a železa. Keď si vyrastal v bohatšej štvrti, možno si mal v parku niečo aj z neupraveného dreva a domov si si doniesol i hochštaplerskú triesku.
Náš lokálny sídliskový park mal skvelý mini metalický plotík okolo hojdačiek, na ktorých si pravidelne deti lámali ruky aj nohy. „Dopadová zóna“ ešte vtedy prakticky nebola terminus technicus. Boli sme to my, deti roztrhaných gatí, šliach a kolien, vybitých zubov, ktoré sme vyrástli a toto pre naše detváky zaviedli. Nemáte začo.
Keď som bola dieťa, spoločenský konsenzus ohľadom mládeže bol, nech neotravuje, zmizne poobede a cez víkend z očí a prípadne sa zjaví, keď otecko potrebuje kúpiť cigarety. Ja som ich našťastie kupovať nemusela chodiť, lebo som otca doma nemala. Vtedy som sledovala iných činžiakových súputníkov, ako si do umelohmotného šróbovacieho válcu na šnúrke na krku, vhodnom na obesenie sa na každom trčiacom konári po ceste do PNSka, úšúľali zrolovanú československú alebo neskôr slovenskú stovečku od rodičov. Nie na drogy pre seba, ale na cigy pre nich. Niektorí kamoši ledva dočiahli, museli s vypätím všetkých síl stáť na špičkách, aby to tetuške v stánku cez malé okienko podali.
„Jožko, to je pre tatina? Petry? Dlhé či krátke? Ako sa má mama? Už doštrikovala ten sveter z Burdy? Tu máš výdavok, poriadne si ho zašróbuj a pozdravuj babičku.“
Dlho sme sa hrávali pred domami na prašiakoch – tam sa kedysi, deti naše milé, prášili dreveným prakom koberce. Tak silno, ako ťa v ten týždeň nahneval manžel, svokra, alebo celá rodina. Druhá možnosť vyklepať si vnútornú zlosť boli už len nedeľné šnitzle, že vraj gastronomicky obľúbené jedlo, hoci v panelákoch to znelo skôr ako procesne žiadaná víkendová aktivita na odbúranie celotýždňového stresu.
Populárne bolo aj štátne umenie. Precválala som mnohé svety na dvojhrbej ťave bez hlavy, vytesanej zo žuly, pripevnenej na dve roxorové tyče trčiace z cementovej plošiny. Až o dosť neskôr som zistila, že to bola ležiaca žena zo železobetónu, umelecká socha z doby hlbokého komunizmu. Jedného dňa ju aj s prašiakom prišla nová doba mestskou karbobrúskou vymeniť za zelený trávnik európskej únie, na ktorom si dnes deti slobodne, ale bezpečne kopú loptu.
Keď teraz hojdávam svoje deti na ihriskách navrhnutých ľuďmi s víziou „obmedzme možnosti úrazov“, niekedy si nostalgicky zaspomínam na detstvo bez systému bŕzd a pák a pásov v aute a prídavných koliesok na bicykli. Najväčší učiteľ životných právd bola kedysi fyzická bolesť. Nemyslím si, že to bolo správne, to teda vôbec. Ale niekedy by sme si všetci zaslúžili poriadnu chodníkovú lišaj, výrazne to zrýchľovalo proces pochopenia „Jauuuu. Takto to nemôžem robiť.“
Moja milujúca mama do mňa strčila dole sídliskovým kopcom na bicykli a kričala:
„Drž sa a hlavne sa nemykaj do strán!“
Môj (nie až tak) milujúci otec do mňa strčil na kajaku na Dunajci a kričal.
„Počúvaj vodu. Voda je múdra. A neutop mi kajak v Poľsku!“
Žijem. Viem bicyklovať, pádlovať, plávať a pritom držať šnúru od prevráteného kajaku v zuboch. Nevravím, že chcem, aby sa obdobie nízkych nárokov na bezpečnosť detí navrátilo, ale nezabúdajme, ako to kedysi bolo, a že niekedy oškretá brada vie naučiť viac ako gumená plocha pod preliezkou.
