V bratislavskom prístave, na milión rokov starej rieke Dunaj, v zátiší mohutných železných lodných žeriavov s ohnutými hlavami na dlhočizných krkoch, ticho odpočívajúcich ako spiace kovové dinosaury, týči sa neobyčajný most. Čoskoro bude sláviť päťdesiatku.
Okrem dvoch brehov spája oveľa viac, je hlavnou tepnou premávky nielen v hlavnom meste ale aj na medzimestských aj medzinárodných ťahoch. Keď sa uzavrie, v dôsledku prerábky alebo vážnej dopravnej nehody, ako sa to stalo už niekoľkokrát, kolabuje celá doprava, od rakúskych hraníc po Zeleneč, od Devínskej cesty po Vrakuňu. Je to frekventované miesto, ktoré vie byť dejiskom bizarných situácií, ako kedysi, keď pred vyše dvadsiatimi rokmi na ňom kamión zramoval zvodidlá a ostal visieť aj s prívesom nad petržalskou stranou, záchranné zložky pol dňa pred zrakmi šokovanej verejnosti riešili zložitý hlavolam ako opäť sprejazdniť dôležitý dopravný bod. Alebo inokedy, nie tak dávno, keď tam vietor prevrátil iný kamión, s ošípanými, ktoré sa odrazu stali účastníkmi mestskej premávky. Most by kľudne mohol mať vlastnú reality show, aj svoj televízny kanál, jeho dianie píše dramatickejšie zápletky ako množstvo predražených tv produkcií.
Aj výhľad má unikátny. Z prístavného mostu vidí človek celý klenot Bratislavy. Vidno hrad, ufo, dóm, Kamzík, novšie, moderné centrum a jeho týčiace sa towers, ostatné mosty naprieč Dunajom a keď je počasie dobré aj rakúske vrtule. Vidno tam zápchy až do Petržalky, či na Bajkalskú, vidno tam šoférsku blbosť i aroganciu a predstieranie, že odstavný pruh je vlastne na neskoré zaradenie sa do premávky, vidno však aj ochotu a zhovievavosť nad neskúsenými vystrašenými vodičmi, snažiacimi zorientovať sa nad neustále sa prepočítavacou šípkou v navigácii.
No napriek tomu, že cestné slíže vedúce na a pod a popod prístavný most, či už z petržalskej alebo ružinovskej strany, sú lišiacky zamotané, pruhy a odbočky v stúpajúcich zátačkách zmätočné - na poslednú chvíľu sa rozhodni, či vôbec chceš ísť cez Dunaj, do Rakúska, Maďarska, na Žilinu alebo hoc aj na úplne iný most Apollo, ľudia si zvykli na dopravný folklór hlavného mesta a tento skvost je neustále najvyťaženejšou lávkou v republike.
Takzvaná "kolóna na prístavnom moste" je celoročné slovenské dopravné slovné spojenie, ekvivalent zimného variantu "vzpriečený kamión na Donovaloch". Pôvodne bol most totiž navrhovaný na 50 tisíc áut denne, no prejde po ňom viac než dvakrát toľko, k tomu vlaky, bicykle, chodci, kolobežkári, kolieskoví korčuliari, skejťâci, kamióny, mestská hromadná doprava, voda aj plyn. Možno by bolo ľahšie vymenovať len to jediné, čo tu nenájdete: električku a trolejbusy.
Tím, že je jeho cesta súčasťou diaľnice D1 a Bratislava blízkym susedom dvoch štátov, nájdete tu obrovskú zmesku šoférov prechádzajúcich Slovenskom, napájajúcich sa na české, maďarské a rakúske cestovné destinácie, a ešte ďalej. Prístavný most je skrátka fenoménom slovenského dopravného lievika, čosi ako Ivachnová, aj keď sa tu popri ceste nepredáva pančovaný med, ale rovnako vie byť upchatý hoci aj v nedeľu naobed.
A och, tie zápchy! Inžinieri Doprastavu si zrejme na porade pred stavbou Mostu hrdinov Dukly (pôvodný názov) povedali, že dva pruhy tam a dva pruhy späť bude pri rastúcom trende áut na počet obyvateľov do budúcnosti hojne stačiť, veď turisti na Slovensko nechodia, na východ nech použijú maďarské diaľnice a Poliaci sa už nejako prepravia, vo svete je ich predsa dosť. K Rakúšanom sme vtedy moc nemohli, tak nech aj oni pocítia aké je to nebyť vítaní na našich cestách. Napriek tomu, súdruhovia v osemdesiatych rokoch postavili parádnu konštrukciu, ktorá denne slúži všetkým, nám i vám aj ostatným. Tak až sa tam budete opäť pomaly hýbať na jednotke v zápche vozidiel smerujúcich hocikam, hromžiť zaťatými päsťami nad volantom, že idete neskoro, a kde všade ste už mohli byť, skúste sa uvoľniť, pozrite vpravo a vľavo, užite si vychádzajúce slnko nad krajinou, jeho západ za horizontom, rušné, alebo práve sa prebúdzajúce malé veľkomesto v pozadí, blesky hromov nad hradom. Vždy je z neho čosi pekné vidieť.
