Posledný prieskum sa konal v marci 2018 a slovenskej polícii nedôverovalo až 55 % opýtaných. Je to o tri percentá viac ako v roku 2017. Dosiahli sme tým nelichotivé prvé miesto spomedzi európskych krajín. Prečo je to tak?
Na úvod si položme otázku: S akými policajtmi má väčšina občanov osobnú skúsenosť? Sú to kriminalisti, vyšetrovatelia či psovodi? Nie. Keďže drvivá väčšina občanov nepatrí medzi kriminálnikov, najčastejšie stretáva „dopravákov“. Aj dvakrát za deň. A tu sa dostávame k podstate problému. Kto a akým spôsobom riadi dopravnú políciu? Treba si uvedomiť, že systém jej práce sa nezmenil od 70. rokov minulého storočia, teda od čias hlbokého socializmu. Hliadky majú určený presný úsek a úlohy, ktoré majú plniť. Bežne to popisuje formulka: „Dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky so zameraním na rýchlosť jazdy, technický stav vozidiel, používanie bezpečnostných pásov, prípadne alkohol za volantom, atď.“
Policajt sa s tým oboznámi, podpíše inštruktáž a zároveň si ju zapíše do vlastnej evidencie hliadky, tzv. „hliadkovej knihy“. Nie je žiadnym tajomstvom že v polícii je šikana, o ktorej už viackrát informoval Reflex ( https://reflex.markiza.sk/aktualne/1976296_dalsi-pripad-policajnej-sikany , https://reflex.markiza.sk/aktualne/1968997_dalsi-policajti-prehovorili-o-neunosnych-pomeroch-v-zbore, https://reflex.markiza.sk/aktualne/1966731_pokuty-za-nic).
Otvorene sa hovorí aj o snahe maximalizovať výber pokút. Policajti majú vopred zaúkolované, koľko a akých priestupkov musia zaznamenať. Ak potom vedúci zistí, že mu medziročne chýba 50 priestupkov prekročení rýchlosti, 5 „alkoholov“, 31 telefónov, vyzve podriadených, aby sa snažili naplniť stanovené štatistické kvóty. Máme predsa nový sadzobník pokút od pani ministerky vnútra. A takto motivovaná hliadka sa vrhne do ulíc na nás občanov. Zaujímajú ich len a len výsledky – za každú cenu niečo nájsť. Ich netrápia bežné starosti občanov. Musia mu udeľovať pokuty v plnej výške, aby splnili limit.
„Šikovní“ policajti to niekedy stihnú aj za tri hodiny, potom sa hliadka stane na deväť hodín neviditeľnou. Teraz sa už môžu premávať po cestách naozajstní piráti, už im nič nehrozí... Áno v takomto mentálnom svete musí pracovať dopravná polícia ešte v roku 2019. Česť výnimkám! Niekedy mám pocit, že polícia na „riešenie napomenutím“ už zabudla.
Ďalším negatívom sú veľké mediálne kauzy. Už sme si zvykli na správy o zdržaní a marení vyšetrovania, o zametaní dôkazov. Nie vždy je to vina policajtov, niekedy príde príkaz „zhora“ či z dozorujúcej inštitúcie s vysvetľujúcim textom: „náš človek“. A niekedy polícia aj prípad vyšetrí, prokurátor podá obžalobu na súd a tam sa začnú rôzne obštrukcie. „Náš človek“ je súdený roky, prakticky iba formálne, efektívne pre neho.
Ďalším faktorom sú domáce násilia, ktoré sú veľmi citlivé a mediálne chytľavé. Ak sa niečo stane, hneď je to v televízii, rieši sa, prečo došlo k zlyhaniu, hoci týraná osoba nahlásila domáce násilie. Dokonca sa vyskytli aj situácie, keď bolo domáce násilie nahlásené viackrát a došlo aj tak k usmrteniu týranej osoby.
Toto všetko sú informácie, ktoré občan prijíma a vyhodnocuje. On nevidí dennodennú rutinu vyšetrovateľov a kriminalistov v teréne. Malé, vyriešené a nezaujímavé prípady sa nedostanú do večerných správ, nezlepšia dôveryhodnosť polície. V polícii pracuje veľa poctivých ľudí, ktorí denne odvádzajú pre našu spoločnosť perfektnú prácu.
Je však neakceptovateľné, aby ich aktivitu ničilo určité percento nepoctivých policajtov. Toto treba zmeniť! Musíme zmeniť nominácie a výberové konania na riadiacich pracovníkov, zmeniť prístup polície k občanom, reformovať ju. Viac sa dočítate v programe SaS o vnútornej bezpečnosti, ktorej som spoluautorom.
