Sedela som vo vlaku do Saint-Jean-Pied-de-Port a moja nervozita sa stupňovala každým kilometrom. Bol večer, pomaly sa už zmrákalo a postupne som si začala uvedomovať, na čo som sa to vlastne podujala. Keby sa dalo, v momente sa otočím a idem domov k mame...
Keď som vystúpila, nebo sa zatiahlo a spustil sa dážď. Privítalo ma vyľudnené pohraničné mestečko. Chvíľu som bezradne stála na stanici, kým dážď utíchne a hľadala som informácie o nejakej albergue, kde sa dá prenocovať. Nenašla som nič, a tak som sa vydala za nosom do toho nečasu. Nakoniec som zbadala pred jedným domom visieť ruksak s hrebenatkou, svätojakubskou mušľou, symbolom pútnikov k hrobu svätého Jakuba v Santiagu. Aleluja!
Privítala ma milá teta, ktorej som nerozumela ani slovo, keďže hovorila len francúzsky, ale nohami-rukami sme sa nejako dohovorili. Dokonca mi aj vysvetlila, kde sa dá zaobstarať pútnický pas, čo bola teda pantomíma vhodná ocenenia.
Po zaregistrovaní sa ako pútnik a zakúpení si pútnického pasu som sa vydala ešte trochu preskúmať mestečko. Všetko bolo pozatvárané, takže moja nádej na zakúpenie mapy klesla na nula nula nič, ale v tom momente ma to našťastie nejako netrápilo.
Celú noc som nemohla zaspať. Keď sa začalo rozvidnievať, zbalila som si veci, spravila raňajky a vyrazila na cestu. Za mestečkom cesta začala mierne stúpať a len som dúfala, že nevedie cez tie kopce, ktoré som videla pred sebou. Samozrejme, že šla cez ten najvyšší v okolí, no to som ráno ešte netušila.
Cesta bola veľmi pekne značená, väčšinou modro-žltou hrebenatkou alebo žltými šípkami. V tejto oblasti dokonca dvojjazyčne, keďže je to územie Baskov.
To by neboli Pyreneje, aby nepršalo, ale krásna príroda a úžasné výhľady vykompenzovali aj to, že som do nitky premokla.
Po dvadsiatichsiedmich kilometroch putovania, tisíctristo metroch prevýšenia a troch kilometroch šmýkania sa dolu kopcom po blate som konečne dorazila do Roncesvalles, miesta v minulosti špeciálne vybudovaného na prenocovanie pútnikov.
Albergue, v ktorej som sa ubytovala, bola jedna veľká miestnosť s desiatkami poschodových postelí (na fotke je vidieť asi polovica; fotené z "mojej" postele).
Na druhý deň skoro ráno stojac pred tabuľou s vyblednutou mapou a rozmýšľajúc, ktorým smerom sa vydať sa mi niekto anglicky prihovoril. Wow, prvý človek, ktorý hovorí anglicky! A tak som sa zoznámila s Giacomom.
Zlatý chalan, Talian, ktorý išiel približne takým tempom ako ja, takže celý čas sme sa priebežne stretávali. Postupne sme narazili na ďalších podobne rýchlo idúcich ľudí a stala sa z nás skvelá partia. Neverila som, že môžem stretnúť toľko úžasných ľudí v tak krátkom čase. Vtedy som si začala uvedomovať zmysel toho, že naozaj nie je dôležitý cieľ, ale cesta. O tom je camino.
V ten deň sme dorazili do mestečka Arre, čo je vlastne predmestie Pamplony. Ja som sa dovliekla len tak z posledných síl, 38km je 38km, to bolo pre moje netrénované telíčko trochu moc. Večer som sa síce nemohla ani pohnúť a na večeru som dokrivkala len tak-tak, ale jednoznačne som bola hrdinkou dňa :)
V meste sme stretávali množstvo ľudí oblečených v bielo-červenom, ale bola som tak vyčerpaná, že som to vôbec neriešila. Vysvetlenie prišlo na ďalší deň ráno, keď sme prišli do centra Pamplony. Predchádzajúci večer tam mali naháňačku s býkmi, čo sme síce prešvihli, ale jeden nám kýval z balkóna.
Podobných tabúľ bolo cestou niekoľko, dosť mi pripomínali značenie srbských ciest. Idete, idete, kilometre ubiehajú a nasledujúca značka vám povie, že ste ešte ďalej od ciela, ako ste boli na začiatku.
Toto som ja, pútnička :)
(pokračovanie čoskoro... naozaj!)
