Mám doma dvoch krásnych zajačikov. O Shreka sa starám už viac ako tri roky a Bambulku som dostala do opatery len pred pár týždňami. Nevedela som, že čaká malé. Trošku pribrala, ale pripisovala som to len výdatnej strave.
Dnešný deň ako každý iný, prišla som domov, hladná zamierila do kuchyne a začala som si chystať obedovečeru. Zajov kŕmim vtedy, kedy aj seba, no dnes som si na rozdiel od nich to jedlo odpustila. Ešte teraz sa mi totiž trasie žalúdok. Keď som prišla ku klietke a išla si ich trochu pomojkať, tak okrem nich som zbadala aj niečo, čo moja myseľ najprv odmietla prijať. Nie, to nemôže byť ono. To nie je pravda. Sníva sa mi. A potom šok. Tri mláďatká, nehýbali sa. Vytrasená som odišla do izby a snažila sa to spracovať. Zobrala som mobil a vyťukala priteľovo číslo, hneď to zdvihol, no moje slová sa odmietali spájať do viet. Snažila som sa tváriť ako hrdinka, no keď zložil, tak som sa rozplakala. Pomohlo to. Mláďatká boli nakoniec štyri.
Zvyšok smútku som chcela nechať u rodičov, no doma bol iba bráško a tak som si ho zobrala späť so sebou...
Viem, že sa dejú aj oveľa horšie veci, no môjmu mikrosvetu sa zatiaľ (skoro) úspešne vyhýbali. Veď nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť aj horšie.
No mne je teraz aj tak z toho strašne smutno...
PS (22:45): Práve som dovolala s mamou a už je trochu lepšie :)
