Je živou, dýcha, dvíha pohľad k nebu. Nebo je snom, nádejou a ideou. Dôvody prečo je každé ranné prebudenie zmyslom. Púť je každodennou, cesta k nebesám. V lupeňoch však niečo rezonuje najviac, chvenie, snaha, vidina niečoho najúžasnejšieho. Láska...Cesta dláždená láskou, schody stavané láskou, krok podčiarknutý láskou a cieľ láska. Rána v znamení pohladenia, deň s prítomnosťou citu, usínanie neposledným posledným bozkom.
Kvetina s obdivom nazerá na neho, je jedinečným, mocným, no jemným, mäkkým i ostrým, žiariacim v jej svetoch. Ani záplavy iných nezabránia jej pohľadu k jednému jedinému, jej najdrahšiemu. Kvetina patriaca a oddaná jedinému slnka lúču – láske, s láskou, z lásky...
Zbožňuje jeho objatie, stonka naberie nevídanú mäkkosť a poddajnosť, lupene kričia krásou do sveta a celá sa môže len ladne vlniť ovzduším. Horizont je nekonečným, no to nezabráni, aby lúč pohladil ju, jeho jedinú, jeho milovanú. Len oni dvaja dokážu utkať tak prenádherný pocit, spleť čara, úžasu a im patriacej jedinečnosti. Tento tón však nehrá nekonečnosťou a stálosťou. Stratí sa niekedy v prázdnote, diaľke, čase. Kvetina márne dvíha hlávku, on neprichádza. V tme tu nie je, nemôže, nesmie. Tmou dýcha si sama, lupienok zosmutnie, farebnosť šedne, vôňa sa nekoná, nedokáže to – keď tu nie je ten, kto by privoniaval. Ladnosť je zabudnutá, chlad podnecuje stuhnutosť a strohosť. Lupene chýlia sa smerom k zemi, krása stráca sa v nočnej samote. Pokropí, zaprší, zaplače...Slzavé kvapky sa zalesknú. No, ona verí, čaká, hoc bolí, hoc páli, hoc ťaží. Čaká pohladenie, ktoré ozdraví, dotyk, ktorý osuší, prítomnosť, ktorá znova podnieti k žitiu. Žije, smúti, čaká....milovaný lúč...
