Na úvod musím doložiť niekoľko informácií. Majiteľ zámku prepožičal svoj palác mladšiemu bratovi, aby si tu mohol zobrať svoju vyvolenú. Teda už to len osláviť. Aj keď vlastne kostolík je súčasťou pozemku.
Bola to už v poradí druhá svadba bohatých snúbencov. Prvá bola tak trochu moslimská. Pretože nevesta bola moslimka. Typická žena s tmavými vlasmi a snedou pokožkou. V strede tváre som nemohla prehliadnuť obrovský nosisko, ktorý pripomínal tak trochu MIG1, tesne pred pristávaním. Veľmi ma prekvapilo, keď nám vysvetlili, čo bude náplňou našej práce. V prvej časti svadby sme mali byť hostesi. Buď stáť pri stolíkoch s občerstvením alebo ponúkať tácky s jedlom a pitím medzi hosťami. Niečo v štýle routu a kokteilu. Ľudia začali prichádzať okolo 16tej a často sa nielen mne stalo, že pri spýtaní sa, čo to na tom podnose vlastne mám, sa mi jednoducho zaplietol jazyk. Veď uznajte vysloviť erdberrenflower v rýchlosti ľuďom s modrou krvou, keď sa vám triasli ruky, kolená a srdce búchalo o sto šesť? Veru, nie je to jednoduché. No a práve toto bolo pre mňa tak trochu nepochopiteľné. Ani jeden z nás nebol čašník alebo hostes a dokonca ani angličan. No my sme sa aj tak nedali a svoju prácu sme si urobili podľa môjho názoru veľmi dobre. Svadobčania boli natoľko ústretoví, že si nás mnohokrát pristavili a hodili reč. Neviem, neviem či sa tie staré konzervy v poslednom storočí predsa len nezmenili a doba ich prinútila byť trochu modernejšími. Tak či tak od takej šľachty by som čakala, že bude mať ten najlepší personál v okolí. Aj keď my sme možno najlepší neboli, ale boli sme najpríjemnejší, to môžem vyhlásiť, pretože nám to bolo niekoľkokrát povedané. Ale vrátim sa k svadbe, ktorá asi do 18tej hodiny prebiehala na zámku už v spomínanom kokteil štýle. Teda hostia sa medzi sebou zabávali, rozprávali a ochutnávali pripravené jednohubky. Niektorí si dali toľko, že som nechápala ako sa môžu potom ešte usmievať tým anglickým štýlom. Po pár hodinkách sa prešlo do veľkého bieleho stanu roztiahnutého na nádvorí, kde sa každý usadil podľa zasadacieho poriadku. Zabudla som dodať, že medzitým sa asi 3krát vystriedalo počasie. Raz som dokonca aj zmokla, keď som sa snažila zaniesť prázdne poháre do kuchyne. Veď typické "english weather". Po usadení nasledoval dlhý príhovor, hodina čakania a potom jeden, na naše pomery veľmi úbohý chod, a to ryba so zeleninou. Ešte, že sa podaktorí prejdli tých jednohubiek, inak by tam asi pár hostí odpadlo od hladu. Potom ani neviem čo sa poriadne dialo, lebo my sme dostali pauzu asi dve hodinky. Okolo 10tej sa ešte podávala torta. V zadnej časti stanu bo pripravení parket, keby náhodou niekto dostal chuť. Ale nič také sa nekonalo. Zostal prázdny celý večer. Po zjedení torty a vypití kávy nasledoval veľkolepý ohňostroj trvajúci asi pol hodinu. A nastalo aj nečakané prekvapenie, kedy sa vypol v stane prúd a svetla nebolo. Vtedy začali pomaly hostia odchádzať. Aj keď sa o 20 minút znovu rozsvietilo, už sme boli svedkami len lúčenia sa. o pol dvanástej to zabalili.
Takže ak niekto čakal, že ľudia s modrou krvou budú mať v Anglicku majestátnu svadbu, tak sa mýlil. Avšak musím vyzdvihnúť ešte raz aký postoj k nám zaujali. Žiadne povýšenecké pohľady, žiadne ponižovanie. Pre nich sme boli partnermi v rozhovoroch. Toto by si naši "boháči" mohli zobrať za príklad.
