Volejbalistky UKF Nitra nezačali sezónu práve najlepšie, to je holý fakt. Baby, ktoré odmalička volejbal milujú, mali pred Vianocami chuť všetko zahodiť za hlavu. Nebudem tu rozmazávať rozpory alebo nedostatky, ktoré sa nachádzajú určite aj v každom inom športovom kolektíve. Pre mňa, ako hráčku, je podstatné, že sme to dokázali prekonať. Zvládli sme, že nám odišla skvelá priateľka Lovinka a zvládli sme aj Miškine zranenie, Fajine zuby, Báškine zranenia, Lenkinu chorobu, Majovu prácu, chrípkovú epidémiu, skúškové obdobie. Zvládli sme slzy, konflikty, nespravodlivosti, urážky, pohŕdanie, slabé výkony, strach, trému, prílišnú chuť aj nechuť...Nikto nám nenadelil primeranú výšku, ani talent až za more, ba ani dostatok peňazí či fantastické podmienky, nemáme okolo seba kolektív ľudí, ani tenisky nám nikto len tak nedá, ale viem, že máme to najpodstatnejšie - lásku k volejbalu! A tá keď sa prejaví....:). Aj keby sme prehrávali všetky zápasy na svete, ale budeme hrať s chuťou a dobre, tak budem mať dušičku na mieste. Som šťastná a hrdá, že môžem byť v takom kolektíve skvelých hráčok, skvelých ľudí.
Od začiatku roka UKF Nitra neprehrala žiaden zápas a s chuťou bude vyhrávať aj ďaľšie. Škoda len, že jediná kompezácia za volejbal a tréningy je pre mňa len tento článok. Ču už, snáď sa čoskoro vrátim a všetko bude ako predtým...
