V hlave sa jej často vynárajú myšlienky plné bolesti a nepochopenia: „Prečo sa vzdala práve mňa, prečo všetci moji súrodenci žijú doma a mňa nechce mama ani vidieť? Mama, aké zvláštne slovo. Tak rada, by som ho niekomu hovorila vždy, keď sa to len dá. Prečo ja nemám takú možnosť? Prečo mňa neľúbia?" Aké patetické a klišéovité. Znie to ako naučená fráza, ktorá už v mnohých nevzbudí žiadny pocit. Je toho toľko, že to už prestáva byť viditeľné. Trápny text prázdnych slov, ktoré počuť už všade naokolo. Na druhej strane, aký osud mladého dievčaťa, pre ktoré je toto skutočnosťou. Žiť niekde, kde je nadiktované, kedy máte vstávať, kedy jesť, a kedy pozerať televízor, kedy ísť von, a kedy sa učiť. Trocha voľnosti v obmedzenom limite. Život, či klietka? Často sa prichytí pri myšlienke: „Čo je zmyslom môjho života? Ako môžem pomôcť iným cítiť sa lepšie? Možno tancom, ktorý ma unáša mimo reality do sveta, ktorý je pre mňa dokonalý, možno spevom, ktorý mi dáva toľko sily. Napriek všetkému som šťastná. Milujem svojich priateľov, mám strechu nad hlavou a každý deň teplé jedlo na stole. Mám čisté oblečenie a teplú vodu." Dokázať žiť takto a pritom sa usmievať, je obdivuhodné. Aja sa smeje tak často, že niekedy ani sama nevie prečo. Rada naokolo hovorí: „Život si užívam a jeho okolnosti si nevšímam. Žijem s tým, čo mám a čo nemám mi nechýba."
