Vtedy sa vo mne niečo pohlo. Zatúžila som po spoznaní sa s ním a s inými, ktorí žijú s nejakým postihnutím. Asi to bolo dané z hora, o niekoľko dní mi prišla ponuka ísť do jednej z DSS-iek a pripraviť tam program pre niekoľko detí. Bola som vyvedená z miery, zmätená a zároveň veľmi šťastná. Takýmto spôsobom som sa dostala do života týchto detí. Avšak pre mňa zlomové bolo to, že bez týchto úžasných ľudí si už dnes neviem predstaviť svoj život. Sú jeho súčasťou a obsadili tie najvyššie priečky. Po tejto mojej prvej skúsenosti som začala do tohto domova chodiť častejšie, až nakoniec som sa stala aj okrajovo jeho súčasťou ako dobrovoľníčka. Spoločne sme vytvorili nespočetné množstvo krásnych chvíľ a nezabudnuteľných zážitkov. Takto nepriamo si nažívame už vyše 8 rokov. Stretla som sa s postihnutiami rôzneho typu. Od ľahkých mentálnych a fyzických, až po ťažké stavy. Našla som v nich ale to, čo som u ľudí, ktorí žijú „normálnym" životom nikdy nevidela. Toľká úprimnosť, obeta a nevinnosť súčasne bola pre mňa nepredstaviteľná.
Zistila som, že nepočujúci ľudia dokážu neuveriteľne tancovať, že deti so slabšou pamäťou vedia precítiť báseň, ktorú sa naučia, ako súčasť ich bytia, že prejav lásky od nich je tou najcennejšou a najvzácnejšou cenou v mojom živote. Viem, že píšem veľmi osobne a emotívne, ale určite nie prehnane. Keď sa na Štedrý večer modlíte s deťmi v DSS a oni povedia: „Bože ďakujem, že je tu Peťa, lebo ju veľmi ľúbim.", tak to by dostalo aj toho najtvrdšieho chlapa. Okrem toho mám v tomto zariadení aj krsniatko, Sandriku, ktorú neskutočne ľúbim. Má 7 rokov a žije tam odmalička. Keď mi naposledy zavolala a povedala: „ Kedy prídeš po mňa, už chcem ísť domov." V tom momente som sa cítila ako malé nič v tomto obrovskom svete. Tento malý človiečik sa pri mne cíti doma, to bol okamih, ktorý mení celý svet a obracia ho naruby. Niektorí ľudia okolo mňa tvrdia, že nemôžem byť citlivý človek, keď dokážem pozerať na utrpenie detí, ktoré sú nejakým spôsobom postihnuté a navyše odvrhnuté svojimi vlastnými rodičmi. Ja však tvrdím, že toľko citov a lásky ako pri nich nikto inde nezažije. Nepotrebujú súcit. Ten im nepomôže. Potrebujú aby na ne aj niekto pokričal, keď sa nesprávajú akoby mali, potrebujú, aby boli usmerňované, aby s nimi niekto povystrájal, aby ich niekto ľúbil, ale veľmi potrebujú, aby ich okolie bralo ako plnohodnotných členov spoločnosti, ktorí aj napriek svojim hendikepom dokážu dať svetu veľa, že nie sú neschopní, práve naopak, že majú veľa talentov a schopností, ktoré im Boh daroval navyše. Sú iní, no určite nie horší. Dovolím si dokonca tvrdiť, že mnohí ľudia s významným postavením im nesiahajú ani po päty. Ja sama sa tak pri nich niekedy cítim. Sú to Božie zázraky, ktoré my ostatní vôbec nevieme oceniť. Dokonca si ich ani nezaslúžime.
