Nás bolo v triede 31 a tried bolo päť. Teraz ich ledva nazbierajú po 25 do dvoch, troch tried. Keď som bola vo veku materskej a základnej školy, neexistovali mobily, teda aspoň u nás ešte nie. Počítač mali len tí, ktorí si ho mohli dovoliť, v televízii sme mali tri programy, no niekedy sa podarilo nájsť aj nejaký nemecký, či maďarský. Tvoriť koláčiky z piesku a hrať sa na pečené prasa popri prelieskach bolo pre mňa najväčšou zábavou. Poobede sa zišli deti zo susedstva a stále sme sa čosi hrali: na schovávačku, na rôzne rýmovačky, chodili sme často do lesa na snežienky a neskôr fialky.
Doma sme akosi nevedeli obsedieť. Toľká radosť pri zvládnutej úlohe, pri podarenom koláčiku, pri odtrhnutí najkrajšieho kvetu pre mamičku, nás posúvala stále ďalej a k šťastiu nám teda nebolo treba nič viac. Ja som bola skutočne spokojná.
Zmena prišla rýchlo, nečakane a vlastne tak, že som si ju ani nevšimla. Vkradla sa ako parazit, ktorý sa hrá na niečo neškodné. Veľký boom médií a internetu zasiahol každého bez výnimky. Úplne zmenil ľudské vnímanie a priority. Zmýšľanie človeka sa dostalo na inú úroveň.
Rodičia pokupovali svojim ratolestiam počítače, mobily a iné vymoženosti, aby ich zabavili, aby sa im nemuseli už toľko venovať. Samozrejme, obmedzili počet svojich detí na veľké minimum, lebo ekonomická situácia to jednoducho nedovoľuje. Je ale zaujímavé, že manikúru a kaderníčku každý týždeň táto situácia dovoľuje. Keď som bola malá ja, rodičia sa so mnou hrávali rôzne spoločenské hry či už doma alebo vonku. Chodili s nami do lesa, na prechádzky, na výlety. Dnes sa na takéto veci najímajú iní ľudia.
Keď dokázala moja babka s jedným okom a bez školy vychovať päť detí, postarať sa o nich a do budúcnosti aj zabezpečiť, prečo sa to nám zdá také nedosiahnuteľné a nemožné? Ja viem prečo. Lebo sme pohodlní a leniví a vôbec nie sme zodpovední. Sme sebeckí a zaujíma nás iba naše pohodlie. Snažíme sa byť dokonalí, pričom sa od dokonalosti odďaľujeme. Hrdinom pre mňa nie je človek, ktorý pošle svoje dieťa do najlepšej školy, hoci na to nemá len preto, že on mu to zaplatí. Hrdinkou je pre mňa moja spomínaná babka, ktorá dokázala dať svojim deťom z ničoho všetko, ktorá sa nezriekla ani jedného svojho dieťaťa kvôli zlej finančnej situácii, či poškodeniu svojej fyzickej krásy, ktorá prijala svoje dietky a vytvorila im nádherné detstvo plné lásky a radosti.
A presne o tom by malo byť. O láske a radosti. Nemyslím si, že skutočné vyjadrenie lásky je, keď rodič povie dieťaťu po telefóne, že ho má rád, ale dnes na neho nebude mať čas, hoci mu to sľúbil. Nemyslím si, že pri počítačových hrách, kde sa strieľa a zabíja sa chlapec viac zabaví, ako pri futbale, či inej zábave vonku s kamarátmi na čerstvom vzduchu.
Smiech tešiacich sa detí plných radosti a chute do života sa stratil z našich ulíc a ihrísk. Počuť už len akúsi ozvenu. Dali sme deťom pokrokovú techniku, no tá im zobrala ich detstvo a radosti s ním spojené.
Vráťme deťom to, čo im patrí! Spomeňme si, že my sme boli šťastní a tešili sa aj z mála a vôbec sme k tomu nepotrebovali žiadne súbory.
