Touto chorobou trpím asi od detstva. Len akosi si ju uvedomujem až teraz. Možno je to tým, že dospievam, a dosť ťažko sa s niekým komunikuje, keď sa uzavriem do seba a nepohne so mnou nič. Ledaže keby niekde horelo aj to si tým nie som istá.
Jednoducho to neviem. Zveriť sa niekomu a vravieť mu, čo ma trápi. Síce teraz píšem o svojom probléme, ale to je iné. Tu ma nikto nepozná, ja nepoznám nikoho. Je to iné, keď sa mám dotyčnému pozerať do očí a povedať mu na rovinu, čo sa so mnou deje. Jednoducho sa mi vtedy akosi zastaví centrum v mozgu, ktorý ovláda moju reč a mlčím. Jediné slovo, ktoré zo mňa niekto dostane je : „Peti, čo ti je?" a ja na to: „Nič". Viem, že sa tým vnútorne dosť ničím, ale ako to mám jednoducho dosať zo seba von?
Moja najlepšia kamarátka na mne experimentuje neustále. Jej osvedčená metóda je červené víno, Pizzeria, miesto kam najčastejšie chodíme, a neustály očný kontakt so mnou. Priznávam občas ma to zlomí, aj to záleží od stupňa závažnosti môjho problému. Najhoršie to je keď s niekým chodím. Kvôli tomuto a ďalším iným veciam stroskotal môj posledný vzťah.
Občas si želám aby ľudia dokázali čítať myšlienky a najviac asi tie moje. Lenže nie všetko je také jednoduché ako si to sama predstavujem.
Viem, že keď nebudem hovoriť o svojich problémoch tak to nedopadne veľmi dobre. Už teraz sa dosť trápim, kvôli priateľovi, ktorému nedokážem povedať, že ma štve, že vozí do práce svoju skoro kolegyňu, a povedal mi to len tak medzi rečou, keď sme spolu telefonovali a pýtala som sa ho, či ešte chodí s Ľubom ráno do práce. Že mám občas pocit, že ho viacej zaujímajú jeho fotky, nový foťák, objektív ako ja... L Ako ma hnevá, keď v práci ma dokážu vytočiť neznámy ľudia a ja ich nemôžem niekam poslať. A ešte asi tak ďalších 20 položiek na zozname, o ktorých nedokážem hovoriť.
Píšem to preto, lebo mi to ide ľahšie ako rozprávanie. Budem rada keď sa v tomto kratučkom článku nikto nevidí. Viem o čom hovorím.
