Kto ma pozná vie, že mám rada deti a veľa času trávim s nimi. Snažím sa pri nich veľa učiť a poznávať. Nedá mi nespomenúť jedného chlapca, ktorý býva podo mnou. Je mi ho veľmi ľúto. Má to doma ťažké. Jeho mama si ho vôbec nevšíma, radšej má poldeci ako jeho, vychováva ho starká, ktorá ledva chodí. Už len pohľad na neho ma bolí. Za jeho štyri roky života si už veľa odskákal. Pamätám si ako som raz v lete išla k starkej a cez oknom som videla ako ho jeho mama drží na rukách a vrieska po ňom, že je beštia a tom mal ani nie mesiac. Je to normálne?
Nechcem moralizovať ani nič podobné. Som citlivá na takéto veci. Veď deti sú to najkrajšie čo je na tomto svete, teda aspoň podľa mňa. Keď počujem ako doma po polnoci plače a kričí na mamu prečo je opitá, mám chuť zazvoniť u nich a zobrať ho so sebou. Aká je to zodpovednosť? Žiadna. Ako môže žena robiť niečo takéto? V hlave mám množstvo otázok, na ktoré si musím odpovedať asi sama.
Mohla by som pokračovať ešte dlho ale nechcem. Môžem len veriť, že tan chlapec raz dobehne všetko čo už stratil, nájde si množstvo dobrých priateľov a bude plnohodnotným človek. Veľmi mu to prajem a ak sa mu nebude dariť, som ochotná pomôcť.
