Pekne poporiadku. Volám sa Petra Mojžišová. Samu seba som začala spoznávaťvo chvíli, keď ma moje dvojča, Patrik, pustil ako správny gentleman prvú nasvet, chudák, asi nevedel čo ho v budúcnosti čaká. Tento "akt" sauskutočnil 18. februára v Martinskej fakultnej nemocnici okolo 8:45 a verím, žeto všetkým naokolo prinieslo radosť, veď sme rarita rodiny-nikto pred nami azatiaľ ani po nás.
Hm...detstvo som prežila ozaj krásne. Rodičia mi od vtedy ako som začalavnímať vysvetľovali, že nič v mojom živote nie je náhoda a vo všetko sa dáspoľahnúť na toho HORE. Nesmierne im za to ďakujem. Veľmi rada by som vrátilatieto časy naspäť a na okamih sa v nich zastavila. Veď všetko bolo ľahšie afarebnejšie. V škôlke bolo super. Mala som tam veľa kamarátov, veľa hračiek.Veď čo vlastne chýba dieťaťu? Pocit aby bolo milované a šťastné. To presne somdostávala a dostávam.
No nie je všetko med lízať. Zrazu som bola prváčka a môj svet sa zaplnilpovinnosťami. Začala som brať veci vážnejšie. Zmenili sa moje záľuby. Už akotretiačka som skákala výšku a poctivo som sa učila jej teóriu.Učitelia nazákladnej škole neboli moc nadšení keď som behala po všemožných súťažiach, alekeď som doniesla do školy medailu alebo diplom volali ma Peťka. Úspešne somprišla do deviateho ročníka a písala som si prihlášku na strednú. Vedela somkam chcem ísť a teraz som na Gymnáziu Kráľovnej pokoja druháčka. So základkousa to nedá ani porovnať. Iní učitelia, kvalitný kolektív, pár super ľudí ziných tried (nebudem menovať) a hlavne úplne iný prístup.
Žila som v ustavičnom pohybe, no žiaľ so všetkým raz treba prestať. Nikdynezabudnem na moje atletické časy a všetky súťaže. Teraz si toto všetkonahrádzam mojimi kamarátmi, ktorých si vážim, a s ktorými sa dá kecať pripoháriku :). Taktiež nepohrdnem chvíľami strávenými s malými deťmi, ktoré budúasi aj moja budúcnosť. Ako "pravá gazdiná" kopec hodín v kuchynitrávim s mojou mamou, od ktorej sa mám teda čo učiť.
Postupne sa o mne budete dozvedať omnoho viac. Tak sa teda idem pustiť do"varenia" :). Prajem Vám príjemné čítanie.