Zoznámili sme sa veľmi dávno. Chodili sme spolu dojazykovky. Viedli nekonečné rozhovory, smiali sa a bolo to fajn. Somakčno-naivno-praštená a keďže On nezaujal v tom momente akčnéstanovisko, našla som si iného... typická žena.
Iný ma požiadal o ruku po 2 rokoch známosti (terazviem, že to bola iba vypočítavosť, ktorá ho viedla k tomuto rozhodnutiu).Súhlasila som. Išiel to osláviť a keď sme sa o deň neskôr stretli, s trasúcimsa hlasom mi povedal (po dlhom presviedčaní), že spáva s inou a má jurád, a nevie sa rozhodnúť, atď.
Hm, interesantné! „Tak si to uži a mne daj pokoj, môjzlatý. Zbohom“. A propos, dnes majú spolu dieťa a žijú si v zväzkumanželskom.
Ušla som a cestovala. Opäť som stretla Jeho... v Londýne. Svet je takfascinujúco malý!
Držal ma za ruku, hovoril „kaleráby“ a mne bolo takfajn...
Prišla odmlka – doteraz neviem dôvod. Opätovne našielniekoho On. Jeho rozchod. A zase sa opakovala story s držaním zaruku. Pred troma mesiacmi odišiel do Prahy za prácou a ako som sa neskôrod Neho dozvedela, aj za frajerkou.
Zmenila som číslo, e-mail, trvalé bydlisko a predsa smena seba narazili. Dnes, keď sa zjavil v mojich dverách, hlavou mipreletela tichá myšlienka: “Ja už budem dobré dievča. Len zostaň pri mne a užnechoď preč, prosím!“
Fascinuje ma ako človek časom mení svoju myšlienkovú podobu..
