Áno , majú ušľachtilé povolanie , hoci niekedy je Hippokratova prísaha skôr ako zábavná riekanka než reálny záväzok k uchovávaniu života. Vždy sa nedá hovoriť presne ku všetkým , preto by som vyzdvihla tých o , ktorých vieme , že si plnia svoju povinnosť zodpovedne a niekedy dokonca aj nad rámec povinností. Niekedy si totiž vôbec nevieme predstaviť ,čo všetko obnáša starostlivosť o nás. Nenapomáha tomu ani fakt o platoch , ktoré skôr odrádzajú od tohto zamestnania , čím si teda ľudia za túto prácu im patrí kutočný rešpekt
Jednoznačne si zaslúžia viac , než čo im štát tak „ štedro“ ponúka. V rámci dobrej krvi dajú percentká aby bolo ticho. Sama mám v rodine členov , ktorí si plnia pracovnú povinnosť práve v tomto obore a niekedy som až pobúrená koľko sa zdravotné sestričky a bratia musia zaprieť a trpezlivo to s nami chorými vydržať , pričom väčšina to nechce uľahčiť ani im ani sebe.
Nejde len o prácu s detičkami a staršími ľuďmi , hovorí sa tu o širokospektrálnej škále zdravotných odvetví , kde ide do nebezpečenstva aj ich vlastné zdravie. Nezabúdajme , že to nie sú nástroje služieb , ale ľudia , ktorý to nevzdali ani so systémom v ktorom musia pracovať , ani štátom , ktorý je pomerne ľahostajný . Chcú sa ďalej starať a naplniť si jeden z cieľov ich ľudskej cesty a to nemyslieť len na seba a niekedy myslieť aj na druhých.
Možno až priveľmi idealizujem a trochu som potlačila lekárov ktorý za teplú stoličku sú ochotní nechať všetko tak , nezaujatých jedincov , ktorí už stratili chuť do práce , ale my všetci chceme pocítiť že sme prospešní .. svojej rodine , priateľom... Veď zdomácňujeme zvieratá aby sme sa starali a cítili sa potrební.
Osobne , keď som čakala asi dva mesiace dozadu u mojej doktorky v čakárni a videla tých ľudí , deti , mamičky s bábätkami , prišlo mi to ako veľká stresová bublina , ktorú má sestrička na starosti aby nevypukla epidémia nepokoja a nebodaj aby sa tam nepobili o to kto bude ďalší. Sama som ale bola trochu vytočená , keď som čakala dve hodiny kým som sa dostala cez tie nedobytné dvere až k medicínskej záchrane. A prečo?? Niekto šiel prednostne , tuto bol objednaný , niekto len tak na recept prišiel a ja som ticho sedela ako nezrelá zelená paprika a prekrúcala očami.
Je to svet toľkých menných situácií a nie vždy sa obidve strany zachovajú vo vyhrotenej situácií neskratovo. Sestrička nevie kam skôr , prídu problémy doma , nezachováva svoju profesionalitu a to je predsa neodpustiteľné , že áno. A táto figúrka sa ocitne oproti vám.
Ako zareagujete keď sa vás už asi po tretí krát spýta či ste objednaný , alebo naopak x-tý krát sa spýtate kedy už budete na rade. Vieme si to predstaviť.
Toto je ľudský problém dokonalosti , ktorý ešte nikto nevyriešil. Má pomerne poetické zakončenie – keď klepnete po horúcej hlave popálite si ruku. a keď si ju priveľmi spálite, musíte ostať v nemocnici , kde všade číhajú ďalšie rovnako príjemné veci ,ktoré vašu návštevu k vášmu potešeniu môžu pekne predlžiť. Tá atmosféra je nezabudnuteľná na väčšine štátnych nemocniciach. Kachličky sa skoro sterilnom záchode sa odlupujú , stena pripomína moderné umenie deštruktivizmu a niekde sú z postelí pieskové prepadliská. Tento svet sa pomaly rúca a tí čo v ňom existujú robia čo môžu. Lenivosť sa predsa neodpúšťa. Ale neplatí sa úsmevmi a neopravuje sa vetou zaplatím keď budem mať. Dnes už ani v rodine nie. A čo je dôležitejšie? Hľadať vinníka , niekoho na koho sa ukáže prstom , alebo radšej dômyselne vyriešiť problém. Zvyčajne sa začína prvým a tak ako v obušku z pytle ven – všetko čo chceme si prosto budeme musieť predstaviť. Irónia je našťastie tak bezmedzná ,že dáva priestor tejto zúfalej situácií a necháva vychutnať trpkú chuť pravdy , že spravodlivosť sa už dávno nenosí.
