Anineviem, ako náhodou som zablúdila na stránku, kde ľudia voľne pridávali svojenázory, zážitky úvahy...A vtedy mi v hlave skrsla myšlienka, že napíšem aj janiečo..napíšem, že na ľudí myslím stále..myslím na ich životné príbehy..
Možno je to choré, zvláštne, schizofrenické, nopri pohľade na ľudí si vymýšľam ich život..ako asi vyzerajú, aký majú životnýštýl, príbeh, čo sa im ženie hlavou v danej chvíli..My ľudia máme totiž jednuneskutočne krásnu vlastnosť..vieme byť úprimný, keď sa nekontrolujeme..JAsné,svojich susedov, kolegov, spolucestujúcich v rannom buse poznáme práve vsebakontrolujúcej grimase úsmevu, či neprítomného pohľadu..no, keď si myslíte,že vás nikto nevidí, vtedy ste to skutočne vy a váš výraz tváre..Dáte mi zapravdu, že? JA tu teraz nehovorím o profi hercoch, či týpkoch, ktorým sa hranierole stalo životným poslaním..hovorím o nás, bežných pouličných smrteľníkoch..
Sedelasom minule u nás na " promenáde" (máme takých pár lavičiek nanámestí)...sedela som tam, vnímala slnko, teplo jeho jarných lúčov a všímalasom si okoloidúcich..Pán v komunistickej čiapke so šibalským usmevom mivytvoril ilúziu veselého starnutia, dôchodca, ktorého doma čaká taniercibuľovej polievky a kalíšok domáceho...Hneď za ním kráčala mladá, naozaj MLADÁmamina s 3 ročným dieťatkom..tipovala by som ju tak na 20rokov, hoci ustaranosťv jej tvári dávala jasné svedectvo o ťažkom živote, ktorým sa prebíja... Tátodvojica mi však priniesla negatívne pocity..neviem, každý si vytvorte vlastnúpredstavu, prečo asi. Zostala som zamyslená a okolo mňa prúdili davy ľudí hore,dole.Míňali ma, každý s vlastnou kronikou vpísanou do tváre...A zrazu som užnemala o nich nijaké predstavy.Boli to len postavy mihajúce sa v obrazoch môjhovlastného sveta..
približepo 10minútach som sa zdvihla a odkráčala som do práce.Cestou som nasadilagrimasu večného úsmevu brigádničky v obchode s hračkami a skryla som svojvýraz, aby ma neodhalil niekto, kto sa bude len tak dívať do tváre tentokrátmne...
