Chcempísať o niekom, kto je moja múza. No zároveň je mojím prekliatím, mojímučiteľom, mojím hnacím motorom, mojím zrkadlom, kritikom no a na samí koniec,možno platonickou láskou..
Chcem muvenovať mojich pár riadkov, hoci neprezradím jeho meno...A chcem, aby každý,kto sem zablúdi porozmýšľal, či má niekoho podobného. Nie, nemusíte mi o nichvravieť, stačí, že ich máte a ceníte siich.
Mojím XYZ je jeden muž. Tu je v podstate jedno, oaké pohlavie ide. Tu na tom konečne nezáleží. JE to niekto, koho som stretla nazačiatku vlastnej puberty, na čas sa mi zo života vytratil, noa niečo tam hore a možno len blbá náhoda násdala zas dokopy, ale len preto, aby nás zas oddelila a zas prepojila. NEviem,čo tým tá náhoda sleduje, ale zatiaľ jej to vychádza.
Nuž, takzačnime
Je tobytosť, ktorá neustále hľadá dokonalosť. Dokonalosť najmä v ľuďoch. No, hľadáju aj v sebe a to je skutočne obdivuhodné. Zväčša sú ľudia nároční na všetkýchokolo, len na seba nie. No on začal sebou.
Ľudíokolo seba považuje za spodinu, pokiaľ si nestoja za slovom a komunikáciou snimi len stráca čas..
Nie, zatoto si nezískla postavenie v mojom srdci. Len cítim potrebu sama pred seboudoakzovať, že nie je až taký skvelý.
Prečo?Nuž, stretla somv živote množstvo ľudí, pri ktorých som mala pocit, že súinteligentní a stojí za námahu vypočuť si ich., No stretla som aj ľudí, odktorých dnes radšej bočím, lebo ma vyčerpávali svojou nedovtípnosťou,nechápavosťou a najmä nedostatkom zdravého rozumu.
A právepán XYZ doniesol do môjho života pocit, že na niekoho duševne nemám. Že munestíham, že musím zapojiť viac ako tých slabých 10%čo využívame mozog. Žemusím vážiť slová zlatom. Že, kurník, treba vážne rozmýšľať, čo robíme, akénásledky to bude mať.
A že hraťformu sa nevypláca, lebo sa to aj tak stočí proti nám.
Žedokonalosť existuje, len ju musíme nájsť a snažiť sa o ňu, lebo hoci ju nikdynedosiahneme, pasivita nás pomaly rozožiera zvnútra a pomaly ale isto zatracujenaše mozgové bunky. Ochabuje naša vlastná snaha byť lepším a robiť veci lepšie.A to predsa nechce nikto z nás. Alebo sa snáď mýlim?
Stisíckou vecí nesúhlasím, čo vyhlasuje, ako myslí no zároveň ma fascinuje jehoodvaha vyjsť s celou svojou filozofiou o neschopnosti ľudstva na pranier anehrať sa na skrytého filozofa.
A zároveňma neuveriteľne vzrušuje vedomie, že aj vďaka nemu a jeho možno často ažextrémnym názorom sa aj ja stávam lepšia a odolnejšia. Aspoň viem, čo od životaočakávam a čo si naopak, s pokojom vduši odpustím..
Určitýmspôsobom ho ľúbim. Viem, že pre neho nikdy nebudem dosť dobrá, nech by somrobila čokoľvek, no necítim sa pretomenejcenne. Skôr to beriem ako výzvu..Aby som na sebe zamakala..Aby somnedovolila svojej mysli zaspať na ružiach,a le naopak aby som stále hľadaladokonalosť a svojou snahou ju priniesla svetu...
