Výskumy sa mýlili, ľudia chaosili, preferencie stúpali i klesali. Jeden druhého sme sa vypytovali, koho vlastne voliť. Prepracované marketingové plány predvolebných kampaní sa na nás zo všadiaľ hrnuli ako z rukávov. Jednotlivé strany sa snažili propagovať svoje sny o stabilite, o lepšom Slovensku. Iné sa zasa hrdo pýšili svojou neznášanlivosťou voči konkrétnym osobám z ostatných politických strán.
Na uliciach, v kostoloch a všade sa rozliehali dlhotrvajúce diskusie o tom koho a prečo ísť voliť.
Veľmi kladne hodnotím kampaň, ktorá všetkých občanov podporovala v rozhodnutí sa volieb zúčastniť. Mnohé umelecky činné osobnosti zo slovenského šoubiznisu natočili videá, vtipne nabádali každého, aby svoj hlas odovzdal. Aj tak sa celkovo nepodarilo dosiahnuť extrémne zvýšený záujem o dianie na Slovensku. Áno, stále mnoho ľudí neprejavilo záujem hlasovať vo voľbách. Pýtala som sa, kvôli akým dôvodom. Najčastejšia odpoveď bola: všetci kradnú, je jedno komu môj hlas pripadne. Zarážajúci bol môj osobný prieskum medzi známymi: nepôjdem voliť, pretože v tomto štáte sa aj tak nič nezmení a ja budem zarábať stále rovnako. Všetko sú to len hlúpe populistické propagandy, atď. Najmenej časté boli odpovede typu nemám čas, lebo pracujem. V predošlých predvolebných obdobiach sa mi táto odpoveď opakovala o dosť častejšie. Ľudia akoby začali tieto voľby vnímať omnoho viacej, akoby sa naozaj cítili za chod spoločnosti o malý kúsok zodpovednejšie. Koniec koncov volebná účasť bola o čosi vyššia ako pred štyrmi rokmi.
Nebola som síce voliť prvý krát, ale veľmi ma zaujal postoj prvovoličov. Samozrejme je správne, že svoj hlas mnohí z nich odovzdali, na strane druhej je diskutabilné, či správne. Práve prvovoliči sa stali obeťami rôznych demagógií. Klasickým postojom mladých ľudí je klásť odpor voči zaužívaným pravidlám, klásť odpor voči tomu, čo nefunguje, chcieť nastoliť zmenu. Otázkou, na ktorú nechávam odpovedať všetkých, ktorí aspoň sčasti ovplyvňujú názory mladých ľudí, je to, či sa necítia byť zodpovední za prejav až tak veľkého a priam nebezpečného odporu.
Sobota večer – čakanie na prvé prieskumy, na výsledky štatistického úradu. Prvý, nie úplne jasný prieskum poukázal na odlišné výsledky od predvolebných prieskumov. My občania, už len ako pozorovatelia skončeného kolotoču, sme z oficiálnych výsledkov ostali prekvapení. Nastala otázka, či sme sa takto vyjadriť naozaj chceli. Či vláda, ktorá vznikne bude stabilnou, či vôbec dokážeme zostaviť a neskôr schváliť potrebné záležitosti.
Ľudia nechápu, ako je možné, že poniektoré strany dokázali tak neúmerne rýchlo získať voličské základne. Nerozumejú, že prejavy rasovej diskriminácie neboli odsúdená a naopak sa dostali tam, kde budú mať právo rozhodovať o dôležitých otázkach našej krajiny.
Ja osobne neodsudzujem žiadny politický názor, neodsudzujem to, že sme sa ako občania vyjadrili. Je však pre mňa nanajvýš zaujímavé pozorovať ako sa vyvíjame a meníme vlastné názory. Nie som presvedčená o tom, či roztrieštenosť pomôže niečo zmeniť. Navrhujem, aby sme pochopili systém a právo voľby ako občana. Aby sme sa nerozhodovali na poslednú chvíľu, a aby sme vlastnú voľbu považovali za zodpovednú a dôležitú.
Predstaviteľom, ktorým sme do rúk odovzdali moc, želám do budúcnosti, aby viedli našu krajinu k rozvoju, stabilite a prosperite a aby sa nesprávali iba ako nečinné postavičky umiestnené niekde na zozname. Všetkým želám to, aby sa vedeli po čase pozrieť do zrkadla na vlastné tváre, a aby vždy mysleli na vlastné základne voličov, ktorí im verili a odovzdali do rúk právomoci.
