Pochody na uliciach

Zmena, vražda, nespravodlivosť, korupcia, manipulácia, smútok, sklamanie, hnev.  Tieto pocity vystihujú aktuálne dianie v našej krajine. Pochody v uliciach sú signálom a spojením všetkých okamihov, ktoré sa stať nikdy nemali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Je piatok odpoludnie. Pomaly ale isto sa v práci blíži čas obedu. Človek už premýšľa, či je naozaj hladný alebo si obed presunie na neskôr. Zrazu zazvoní telefón a ide sa. Vo výťahu pristúpia ostatní kolegovia, keď sa tu zrazu spustí vrava na tému: „No ako, ideme dnes pochodovať?“ Najprv začnem premýšľať či sa ma táto diskusia týka, potom či mám v piatok poobede vôbec čas, čo mám na programe. Pred víkendom je klasikou, že chcem dohnať všetko to, čo cez týždeň nestíham.

 Zrazu sa mi v hlave spustí poplašné zariadenie, ktoré mi vraví: „samozrejme, že sa to týka aj teba, veď sa pozri naokolo, na všetko s čím nie si v tomto štáte spokojná, na to, ako je všetko zmanipulované, ako musíš bojovať, aby sa tvoje sny malinkými krôčikmi mohli napĺňať a to patríš medzi tú šťastnejšiu časť obyvateľov Slovenska, ktorí majú slušnú prácu.“ Bez váhania pritakávam ostatným, že jasné, zúčastním sa, už som to mala pláne aj predtým. Rozlúčime sa s tým, že o 17:00 sa stretneme na námestí, že za slušné Slovensko sa postaviť predsa musíme, neexistuje šanca ostať doma nadávať, ako sa veci nemenia, akí sú jednotliví politici i vláda lakomí, skorumpovanosť a byrokraciu všetko presahujú a ako všetci klamú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Prirodzené je, že pravidelne, všade, v akomkoľvek čase a poradí meškám. Samozrejme v aute som nervózna, lebo niet kam zaparkovať, niet času parkovať ďalej a kráčať na pešo, chcem byť na námestí medzi prvými, nemôže mi nič uniknúť. Ukľudním sa až keď vidím, že ľudia sa postupne zhromažďujú, a ja som o nič neprišla, aj keď pár minút meškám.

 Stojím v dave ľudí. Parameter veku je od 0 do 80 rokov. Vidím malé batoľatá s ich rodičmi, ktorí sú tam spolu, detičky nemali kam odložiť, na opatrovateľku predsa má len málokto. Títo rodičia sa obávajú, že ich deti budú vychovávať v štáte, kde je nebezpečné vyjadriť svoj názor, že ich budúcnosť je ohrozená, napríklad aj v prípade, že by z nich raz boli novinári. Vedľa mňa stojí skupinka stredoškolákov, ktorí v rámci svojich pubertálnych predstáv nemajú presne názor na to ako a prečo sa tam ocitli. Berú to ako každý piatok, keď sa stretnú v meste a rozoberajú svoje vlastné „tínedžerské“ záležitosti. Keď dav kričí chceme slušne žiť, pridajú sa, pretože im to pripadá „cool“ teda zaujímavé. Na druhej strane svoja manželia v strednom veku. Na ich tvárach vidieť obavy, ba dokonca hanbu za príslušnosť k národu, ktorý dopustil, aby sa stalo toto. Vrahovia novinárov predsa musia byť potrestaní, určite budú, len musíme ako občania trošku tomu dopomôcť. Na jednej strane veria, že tieto pochody povedú k zlepšeniu situácie, na strane druhej sa obávajú, aby sa taký prípad opäť nestal, sú za dolapenie vinníkov. V neposlednom rade spomeniem skupinku protestujúcich dôchodcov s barličkami, pletenými šálmi a čiapkami, ktorí sú veľmi znepokojení tým, čo sa naokolo deje. Dôchodcovia, ktorých príjem je často tak úbohý, že sú nútený nekúpiť všetky lieky, len aby ostalo na život bez dlhov. Dôchodcovia, ktorí celý život venovali práci, s láskou a hrdosťou sa priznávali k Slovensku, pretože verili, že doba ide vpred a vláda sa o nich postará.

SkryťVypnúť reklamu

 Pochod za slušné Slovensko, ako ho nazvali organizátori vo svojom názve, vystihuje najhlavnejšiu myšlienku: slušnosť. Ľudia, ktorí sa zúčastňujú týchto pochodov nechcú na seba poukazovať, nechcú robiť výtržnosti, nechcú prejavy agresivity. Spoločným cieľom je výmena tých, ktorých sme si síce spoločne zvolili, ale nesplnili naše očakávania.

 Slušnosť je nositeľom sebareflexie, sebakritiky, sebapoznania. Slušnosť je tým, čo tvorí myšlienkový základ fungovania spoločnosti, slušnosť tu bola odpradávna, skôr ako jasne stanovené a spísané pravidlá, zákony. Smutné je, že slušnosť sa vytratila, slušnosť sa prestala „nosiť“. Slušnosť bola zmietnutá vraždou dvoch mladých ľudí, na ktorých tvárach sme mohli vidieť radosť zo života, energiu pracovať, chuť žiť plnými dúškami. Žiaľ nestihli mnoho vecí...Slovensko stíchlo, zosmutnelo, zmenilo sa. Ako sa zmenilo? Odpovedajme si každý jednotlivo ale nezabudnime, že iba spoločnými silami dodáme silu nám – slušným obyvateľom tejto krajiny. Silu pokračovať ďalej v boji za návrat mienky o nás Slovákoch – národe vrúcnom, srdečnom, pracovitom a energickom. Národ, ktorý prežil vo svojej histórii nespočetné množstvo rán, národ, ktorý sa vždy vedel otriasť a kráčať so vztýčenou hlavou vpred, národ bojovný. Janko a Martina sa stali národnými hrdinami nielen kvôli tomu, že boli zavraždení, že Janko sa venoval novinárčeniu. Stali sa hrdinami kvôli ich iskre v očiach, kvôli tomu, že pomohli zomknúť sa nám dokopy a pokračovať v boji za slušné Slovensko. Česť ich pamiatke a klobúk dolu všetkým ostatným, ktorý sa týmto témam venujú, aby sa dostali k nám – obyčajným smrteľníkom.

Petra Pichnarcikova

Petra Pichnarcikova

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som pracujúca, mladá žena, ktorú veľmi baví zamýšľať sa nad životom a písať rôzne úvahy z oblasti spoločenského života a diania naokolo. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu