Lebo už je máj, lebo je to láskyčas, lebo sa zobúdzame do slnka a už to nie je aprílové počasie.. A ak sa tak tvári, my to nehovoríme, lebo už je po apríli, už je máj.. A leto letko voňavé ja čoraz bližšie, mám nové plavky. A nosím už žabky, ťap ťap.. A reklamy na festivaly v telke, to letisko a horúci betón v dohladne, čoraz bližšie.
A veci sa idú meniť. Pomaly sú blízko..
A čím bližšie sa to blíži k zmene, tým viac sa ma dotýka strach, strach zo zmeny, tak ako zakaždým. Ale večný stres mi za to nestojí, oni všetci sa čudujú, čo sa čudujete vravím, to čo chcem a to čo nechcem je moja vec. Všetko chcem a všetko nechcem, všetko viem a všetko neviem, všetko kradnem všetko vrátim, všetko ľúbim, všetko mlátim... A ja mám svoje túžby a sny a zároveň tak ako s tou malou dušičkou túžim po ich naplnení, tak nechcem opustiť to staré, lebo čo už je to tak, bojím sa zmien.
Cítiac oporu.. Lásku.. Cítiac to tak, ako som to necítila, tak silno ale opatrne, tak dôkladne ale bezodkladne. Inak sa to cíti, keď je to iné, keď ležíme na tráve a pijeme víno, keď kráčame, sedíme, keď len tak ležíme, keď nič nerobíme a keď sme unavení, keď potichu plánujeme, proste stále, za každých okolností.
Opatrne..Potichu.. Všetko s mierou..Lebo je to krehké ale pevne v rukách.. Spokojne, lebo sa mi netrasú..
