Nemôžem sa ubrániť údivu nad aktuálnym úsilím mnohých európskych politikov zvrátiť hlasovanie francúzskych voličov v druhom kole prezidentských volieb podľa svojho videnia sveta. Zmieňujem sa tu predovšetkým o socialistických politikoch ako vodca talianskej ľavice Romano Prodi (bývalý predseda Európskej komisie a súčasný taliansky premiér), francúzsky ľavicový liberál Jacques Delors (bývalý predseda Európskej komisie), kvôli svojej spolupráci s teroristickou skupinou ETA a ideologickému boju proti katolíckej Cirkvi kontroverzný José Luis Rodríguez Zapatero (vodca španielských socialistov, španielsky premiér), či nemecký politik Daniel Cohn-Bendit, ktorý vedie frakciu Zelených v Európskom parlamente a ktorý je známy svojimi aktivitami v rámci hnutia ekologických ľavicových aktivistov. Pretože dobre vedia, že budúcnosť Európy sa momentálne „tvorí“ vo Francúzsku, otvorenou podporou a vystúpeniami v prospech socialistickej kandidátky Ségolene Royalovej sa snažia svojou prítomnosťou na predvolebných mítingoch a prostredníctvom vyhlásení zvrátiť priebeh druhého kola francúzskych prezidentských volieb podľa svojich predstáv.
Na tomto by v rámci demokratických zvyklostí nebolo, samozrejme, nič zlé, keby ich počin nekolidoval s popieraním toho, k čomu sa títo politici na papieri tak vehementne a sebavedomo hlásia – teda k toľko proklamovanému princípu zvanému TOLERANCIA. Zosmiešňujúcim označením pravicového kandidáta Nicolasa Sarkozyho ako “francúzskeho Berlusconiho“, či vehementným popieraním pravicového pohľadu na svet, potvrdzujú, že tolerovanie iného politického a ideologického názoru nie je ich silnou stránkou.
Bývalý francúzsky socialistický minister hospodárstva Dominique Strauss-Kahn hovorí o „historickej šanci zmeniť celkovú situáciu v krajine“. Ja sa pýtam: akú zmenu majú títo socialistickí politici na mysli? V čase, keď sa vyspelá Európa nachádza v hospodárskej stagnácii, keď technologické inovácie už dlho nie sú doménou európskych krajín, keď sociálne nepokoje spôsobené nekontrolovaným prisťahovalectvom a rozvratom systému individuálnej slobody a šikovnosti, a keď rozvrat morálnych hodnôt sú vizitkou Európskej civilizácie, je volanie socialistických politikov po zmene vyslovene gestom, ktoré chápem ako snahu o zakrytie vlastných prešľapov a chýb, ktoré v dvadsiatom storočí až po súčasnosť vrhli Európsku civilizáciu do stavu stagnácie a straty vlastnej identity.
Prípadná výhra Ségolene Royalovej prehĺbi tento proces vnútorného rozkladu vyspelej Európy, proces opustenia vlastných kultúrnych koreňov, ekonomickú stagnáciu, razantný nárast kriminality a sociálne disproporcie. A vydlaždí cestu presadenia sa iných kultúr na našom kontinente. V prípade víťazstva Nicolasa Sarkozyho vidím akú-takú nádej na obnovu koreňov západnej civilizácie v Európe, hoci zvrátenie trendu zintenzívneného v druhej polovici dvadsiateho storočia je viac než obtiažne.
Tzv. Veľká francúzska revolúcia zasadila semeno anarchie a zároveň komunizmu do európskej i svetovej spoločnosti. Teraz by mohlo Francúzsko ukázať a priznať, že odkaz tejto revolúcie nie je aktuálny a krajina ako Francúzsko potrebuje kritickú sebareflexiu, návrat k poriadku a úcte k individuálnemu vlastníctvu a šikovnosti každého jedného občana krajiny.
