Musím sa priznať, že som už zabudla, ako veľmi neznášam knižné konce. Ale pri tejto knihe som si to pripomenula. Nejde ani o to, že bola taká dobrá, skôr som sa do deja príliš vcítila a prežívala dobrodružstvo s postavami. Nepáčilo sa mi, že jedna z hlavných postáv zomrela a z ďalších dvoch sa stali naveky vlci. Ani neviem prečo som s tým taká nespokojná, možno preto, že sa mi páči byť človekom. Stali sa totiž vlkmi preto, lebo to bola ich pravá podstata.
Musím pripustiť, že táto kniha ma prinútila uvedomiť si aspoň jedno. Naozaj som rada človekom. Môžeme prežívať toľko odtieňov emócií! Môžeme robiť toľko vecí. Premýšľame, tvoríme, strácame, získavame niečo nové...
Okrem toho, nemám rada ani životné konce. Rozchody alebo rozlúčky. Najradšej by som si všetkých milovaných držala pri sebe stále blízko. Ale na svete je to zariadené inak. Hold, musíme sa prispôsobovať.
Aspoň že sú tu možnosti, keď môžeme spoznať nových ľudí, ktorí budú pre náš život veľa znamenať. Aj keď sa takí hľadajú celkom ťažko.