Možno to zapríčinilo pár nasledujúcich vecí:
keď niečo rozprávam, skáču mi do reči, a potom mám pocit, že ma nikto nepočúva a nikomu nezáleží na tom, čo si myslím
keď poviem svoj názor, automaticky mi protirečia a okamžite pridajú svoju mienku, ktorá je neviem prečo takmer vždy iná ako tá moja (čo by mi vlastne nevadilo, keby to nehovorili spôsobom "môj názor je najlepší")
chcú silou mocou aj pri najbanálnejších veciach ukázať svoje vedomosti, čo pôsobí dosť silene a vždy sa cítim hlúpa
podaktorí nielen vedomosti, ale aj známosti a kontakty
Mám tiež skúsenosti s tým, aj vo svojej rodine, že matka rada vychvaľuje svoju dcéru (alebo syna), poukazuje na to, aká je ona šikovná, aká vtipná, aká silná a dôležitá a vždy mi to prekážalo, pretože som sa pri podobných slovách cítila trápne. Avšak včera som pochopila jednu vec - je to jednoducho prejav lásky matky ku svojej dcére. Je na ňu hrdá, ochraňuje ju a vyzdvihuje. Myslím, že ja by som bola podobná pri svojom dieťati. Takže sa už nebudem cítiť nepríjemne, budem sa na to pozerať z pohľadu matky. V takýchto situáciách je pohľad z druhej strany väčšinou poučný.
Keď premýšľam nad tým, akí sú ľudia, uvedomujem si, že sme všetci nejakí. Aj ja mám veľa chýb, ktoré možno druhým na mne vadia. Preto viem, že by sme nemali súdiť, ale radšej sa sami snažiť zlepšiť, ak si teda nejaký svoj nedostatok uvedomujeme. Dúfam, že áno.
