Stala sa mi dnes taká vec. Bola som na zhromaždení (je to podobné, ako keď ľudia chodia do kostola), a ako sme sa tak rozprávali, zrazu som sa začala sťažovať na školu. Hovorila som, že ma to už nebaví a chcelo by to nejakú zmenu. Potom mi povedala kamarátka pár viet o tom, ako si ľudia musia zvyknúť na to, že vždy tu bude niečo, čo jednoducho budú musieť robiť, aj keď sa im nebude chcieť.
Neskôr som nad sebou premýšľala a povedala si: "Prečo sa stále sťažujem?" Je to tak, stále mi niečo vadí. A nielen mne, ale aj iným. Vadí nám, že nemáme priateľa/priateľku, dobrého kamaráta/kamarátku, že musíme chodiť do školy, do práce, že je práve dnes škaredo, že je príliš teplo, že sme unavení, že máme hrozných rodičov, súrodencov... Je to jednoducho bežná ľudská vlastnosť. A keď náhodou odstránime jednu nepohodlnú vec, už nám príde um ďalšia. A tak sa môžeme opäť sťažovať.
Čo by sa stalo, keby sme s tým prestali? Čo by sa stalo, keby sme sa tešili z toho, čo máme? Už som to skúšala. Je to niečo, čo som sa musela naučiť a chvíľu mi to trvalo. Často som mávala veľmi zlú náladu a jedná kamarátka ma inšpirovala, aby som sa tešila z maličkostí. Zase sa mi raz nechce ísť do školy? Budem sa tešiť, keď bude koniec alebo že je vonku slnečno. Som naštvaná, že musím upratovať? Pustím si pri tom hudbu a budem myslieť na to, ako sa budem skvele cítiť, keď bude poriadok.
Mala by som sa to opäť naučiť, lebo počúvať samú seba, ako sa neustále sťažujem je úmorné, nie aby ma ešte počúvali druhí. Nemyslíte?
Verím, že nepríjemné povinnosti alebo životné okolnosti sa dajú urobiť aspoň trochu znesiteľnejšími. Stačí len chcieť a snažiť sa.
