Dnes som zistila krutú životnú pravdu. Naozaj občas všetci plačeme na nejakom mieste, kde sme sami a cítime bolesť.
Doteraz som nikdy nepomyslela na to, že by mohol také niečo prežívať aj niekto iný ako ja. Samozrejme, niekde v kútiku môjho vedomia mi to bolo jasné, ale nijako som si to nepripúšťala. Často si totiž radi myslíme, že sme tí jediní, ktorí trpia a že by nás nikto nemohol pochopiť.
Nechcem spomínať konkrétne mená a miesto, pretože nechcem, aby sa dotyčná osoba cítila dotknutá. Dnes som našla v izbe dievča, ktoré sedelo pred balkónovými dverami, v ušiach malo pustenú hudbu a v denníku napísané slová "I'm crying". Naozaj plakalo. V tom okamihu som mala pocit, akoby som videla samú seba, pretože moje osobné peklo vyzerá veľmi podobne. Možno ho budem vďaka tejto skúsenosti znášať o niečo ľahšie a nie natoľko dramaticky. Pretože v tom nie som sama.
Kvôli istým okolnostiam som jej nemohla na mieste pomôcť, ale neskôr jej plánujem povedať, že sa so mnou môže kedykoľvek o čomkoľvek porozprávať. Bolo mi jej veľmi ľúto, najradšej by som ju objala a povedala, aby sa netrápila.
V poslednom čase zisťujem, že túžim po niekom, komu by som sa mohla vyrozprávať. Po niekom, kto by ma naozaj počúval a nechal ma, aby som sa vyrozprávala. Potom by mi dal dobrú radu a povzbudenie, a ja by som si mohla byť istá, že to ostane len medzi nami. Priznávam, znie to príliš idylicky. Mohol by to byť psychológ, ale kto má na to peniaze? Jedno sedenie stojí okolo 20€ a ja by som si potrebovala vyliať dušu možno aj trikrát do týždňa. Asi by som skrachovala. Mám síce právo na psychológa, ktorý by mi bol pridelený zadarmo, ale počúval by ma vôbec? Stavím sa, že by si na mňa vyhradil max. 15 min. a dosť. To je teraz jedno.
Chcela som len povedať, že vo svojom trápení nie ste sami. Každý máva ťažké chvíle, niekto častejšie, tí šťastnejší len občas. Možno keby sme sa naučili jeden druhého naozaj počúvať, plakali by sme menej.
