Urbanisti zobuďme sa II.

Existuje pomerne mladá veda s názvom vizual science, ktorá skúma aj aspekty skutočnosti – tie, ktoré sa týkajú obľúbenosti úzkych uličiek v štruktúre mesta. Ľudská psychika je nastavená tak, že prijíma informácie v určitom postupnom toku, ktorý je limitovaný množstvom a rýchlosťou toku. Informácie sa spracovávajú v istom časovom slede pričom sa selektuje ich významnosť. Hamiltonov variačný princíp, ktorý som spomenul v inom príspevku spôsobuje to, že nádej na spracovanie majú len tie informácie, ktoré prichádzajú v postupnom prúde nie v príliš rýchlom a nie v príliš pomalom. Aj hudba musí mať určitú rýchlosť, aby sa mohla prejaviť jej melódia, ktorá aktivuje emocionálny zážitok. To platí aj o vizuálnych vnemoch. Ulica je vlastne akoby orchester, ktorý hrá hudobnú skladbu. Tóny sú zreteľné, odvíjajú sa postupne v čase vizuálny zážitok vytvára melódiu. Aj knihu musíme čítať postupne, riadok po riadku. Príbeh sa odvíja v čase, s napätím sledujeme, čo sa stane, ako to dopadne, sme zvedaví, čo bude nasledovať. Uličky sa striedajú s námestíčkami, pieseň znie forte i piano, aby napokon vyvrcholila v grandióznom finále – to práve vstupujeme na námestie. Áno, to je skutočné mesto, ktoré má ducha. Mesto, ktoré má svoj príbeh, ktorého štruktúra dokáže vykúzliť krásnu melódiu.