Ako lesba som disponovala legitimitou sa podujatia PRIDE zúčastniť, ale napriek tomu som ostala doma. Nemala som potrebu svoju sexuálnu preferenciu manifestovať, nakoľko sa iná necítim byť. Skôr som mala nutkanie zúčastniť sa jasne provokatívnej truc akcie akcentujúcej význam tradičnej rodiny a povedať týmto - v hodnotovom omyle žijúcim ľudom, zopár slov.
Vzhľadom na to, že som napokon nevycestovala ani tam, svoj názor prezentujem aspoň týmto spôsobom.
Nedávno som videla dokument, v ktorom nejaký evolučný historik tvrdil, že vojny sú pre vývoj civilizácie nevyhnutné a potrebné. Javilo sa mi to ako logické tvrdenie, nakoľko konflikt som i ja, na základe bifurkačných teórií, považovala za základ dynamiky ascendenčných evolučných zmien.
Ale dnes si to už nemyslím. Človek sa ako živočíšny druh preto vynoril z evolúcie života, pretože dal prednosť láske pred zabíjaním. Človečí taxon by v procese evolučnej divergencie nikdy nevznikol, ak by nemala žena kmeňa A a muž z kmeňa B chuť sa pomilovať, pričom oba kmene zastupovali fylogeneticky odlišné ľudské genotypy. Takže žiaden génový tok veľkej populácie, ale naopak genetický crosing over veľkého množstva ľudských diaspor bol dôvodom mutačnej archalaxie (progresívne vývojové odchýlky), ktoré viedli ku naštartovaniu kognitívneho myslenia.
A preto sú ľudia na rozdiel od zvierat tak neskutočne rozmanití a rozdielni. I keď fyzicky máme spoločný genetický základ, z hľadiska mentálnej a emočnej apetencie sú často rozdiely medzi ľuďmi väčšie, ako medzi delfínom a lastovičkou.
Aj preto hovorím, že ľudstvo je, vzhľadom na rozdielne architektúry myslenia, vnímania, osobnostnej konštitúcie, motivačnej štruktúry a hodnotových preferencií, nesmierne zložitý samostatný ekosystém.
Ekosystém ešte zložitejší, ako ten, z ktorého vzišiel a z ktorého sme žiaľ zdedili aj informačný program, ktorý nás núti správať sa egoisticky, teritoriálne a preferovať príbuzenské vzťahy nad vzťahy ostatné. To sú všetko atavizmy zo živočíšnej ríše, pretože áno – zvieratá sa tak musia správať, pretože ináč by neprežili.
Ale človek nie je na takýto druh preferencie odkázaný.
Psychológia vymyslela aj ďalšiu doktrínu – že človek je údajne spoločenský tvor.
Ja si to nemyslím. Lastovičky s delfínmi nevytvárajú spoločenstvá. Človek je rýdza individualita a jeho túžby kontaktovať sa s ostatnými ľuďmi sú motivované predovšetkým zvedavosťou, túžbami po vzrušení, ochotou spolupracovať a hlavne túžbou kompenzovať informačnú entropiu, inými slovami, potrebou vymieňať si informácie. Ale to sú všetko potreby a túžby prameniace práve z obrovskej rozmanitosti a rozdielnosti jednotlivých ľudských bytostí.
Živočíšne atavizmy už od detstva zatvárajú individualitu do rôznych homeotropných škatuliek a nútia ju nedôverovať ostatným škatuľkám, zloženým z iného druhu homeotropie. A tak sa sformovali národy, náboženstvá, štáty, rodina – všetko škatuľky, ktoré nemajú v ekosystéme človeka žiadne opodstatnenie. Výsledkom ich pôsobenia je permanentný konflikt, nevraživosť, nedôvera alebo izolácia. Základná evolučná potreba človeka – túžba manifestovať svoju jedinečnosť sa tak utápa v neslobode komunikácie, ktorej dôsledkom sú frustrácie z nedostatku vzrušenia, objavovania, bránenia v spolupráci a saturácie zvedavosti.
Možno sa niekto čuduje, že i rodinu som zahrnula do zoznamu týchto archetypálnych škatúľ, ale to neznamená, že rodinu ako takú považujem za zbytočnú. Tvrdím len to, že definovanie rodiny a určovanie jej formy je nezmyselné a samoúčelné. Základom podpory rozmanitosti by mala byť sloboda ľudí sami si určovať podobu formatívneho rodinného zväzku, aká vyhovuje im a nie násilím ich nútiť formovať rodinu do podoby, ktorej formu určuje niekto iný.
Dieťaťu sú už od malička vtĺkané do hlavy dogmy o posvätnosti tzv. tradičnej rodiny a príbuzenských vzťahov, čo sa v jeho mozgu zapečatí formou pevne ukotvenej emočnej preferencie, ktorá ho uväzní do vzťahovej štruktúry, ktorá môže byť frustrujúca. Miesto toho, aby sa človek ontogeneticky mentálne rozvíjal úplne samostatne a slobodne, aby si sám na základe vlastného poznania, vlastných kontaktných preferencií budoval svoj vlastný, individuálny a jedinečný obraz sveta i spôsob jeho napĺňania vlastným obsahom, je vtiahnutý do vzorov a mentálnych reprezentácií, ktoré môžu byť jeho osobnostnej dispozícií úplne cudzie.
Spadne do priepasti spoločenskej konvencie, ktorá jeho individualitu úplne rozdrtí. Človek tak prestáva byť človekom, ale stáva sa robotom, respektíve zombie ako konglomerát nanútených motivačných štruktúr, prameniacich z epigenetických mémických komponentov stádovej konformity.
Ono to tak možno nevyzerá, nakoľko vo všeobecnosti sa javí, akoby ľudia žili vlastné individuálne životy, ale to je len ilúzia a sebaklam. V skutočnosti sú ich najvnútornejšie motivácie potlačené a zamknuté na dne srdca a konanie ľudí, ich životné ambície, ciele či životné túžby sú dokonale ovládané cudzími hodnotovými, kultúrnymi, náboženskými, morálnymi či autoritárnymi hybridnými vzormi. Je to viac menej nevedomý proces, pretože človek žije v otroctve a pritom si myslí, že jeho vnútorný mentálny a emočný život sa odvíja v súlade s jeho túžbami, snami a potrebami. Jedná sa o takmer dokonalú dominanciu živočíšneho archetypálneho dedičstva nad vlastnou jedinečnou individualitou – človek je lapený do siete, z ktorej ani nemá záujem uniknúť, pretože si myslí, že byť v sieti je vlastne saturácia zmyslu života ako takého.
A tak, láska, ktorá bola príčinou vzniku človeka – tak karikatúra tejto lásky nanútenej tradičnou rodinou je v súčasnosti najtragickejšou psychologickou dichotómiou, pretože rodina tvorí fundament spoločenskej mystifikácie, prerastajúcej do vyšších zaškatuľkovaných úrovní ľudského ekosystému, ako je štát, náboženstvo, pohlavná, národná, profesná, či iná identita a pod.
Ale najhoršie je, že tieto škatuľové štruktúry majú i organizačno disruptývny charakter, ktorý kompetenciu súdiť, určovať a prikazovať transdukuje do mentálnej dispozície samotných ľudí. Výsledkom toho je vedomá snaha o uniformitu a unifikáciu iracionálnych pravidiel správania, konania, myslenia, obliekania, vystupovania, prezentovania sa a pod. Vtedy už dochádza k úplnej deteriorácií samotnej podstaty ľudskosti a lásky, z ktorej sa ľudskosť zrodila.
Človek sa tak v ekosystéme, ktorý vytvoril stáva šašom, ktorý poslušne plní rekurzívne deštruktívne pravidlá, pričom vystupuje v úlohách sudcu, drába, obete, trestajúceho i trestaného seba navzájom. Hrá absurdnú divadelnú komédiu bábok na špagátoch, ktoré si vzájomne poťahujú takým spôsobom, aby si čo najviac ubližovali.
Nikdy som nedokázala pochopiť vetu rodičov, ktorá v súvislosti so mnou zaznievala často – „a čo povedia ľudia“. Nechápala som, prečo mám na to brať ohľad. Aj preto v obsahoch môjho myslenia nemali ľudia príliš lichotivé postavenie, ale neskôr som pochopila, že sú tak isto len obeťou tragikomédie, ktorú sami vytvorili. Sú len divadelní herci, čo hrajú sami seba v roliach sudcov i „bezmocne šťastných“ obetí.
Iste, adaptačnú submisívnosť voči názorom väčšiny možno iba poľutovať avšak ľúto mi je umelcov a filozofov, ako sa snažia v tomto absurdnom ľudskom iracionálnom stroji hľadať nejaký vyšší duchovný význam, hľadajú boha, hľadajú základné princípy, poslanie, zámer, vyšší cieľ ľudskej existencie.
Na rozdiel od nich, som si istá, že nič také nie je, pretože vesmíru je ľudstvo a jeho osud úplne ľahostajné.
V skutočnosti sú všetky tieto atribúty ukryté hlboko v nás samotných, je to naša evolučná podstata, na ktorú sme dávno zabudli. Riadiť sa pravidlami nestačí. Človek sa až vtedy stane človekom, keď začne rozmanitosť, rozdielnosť a bizarnosť ľudí nielen tolerovať, ale začne ju aj úprimne obdivovať a milovať, pretože v tom sú zakódované naše korene a naša skutočná ľudskosť.
