Ale konečne som natrafila na totožný výrok v najnovšej prílohe SME Ženy, čo mi dalo legitimitu napísať nasledujúce zamyslenie.
Vo svetle uvedeného mi totiž nedalo pokoja, aby som sa neopýtala, prečo ženy, i keď sú múdrejšie, dopustili toľký marazmus sveta tým, že dovolili mužom, aby prevzali v rámci rodovej polarity dominanciu a samé seba odsunuli do role podradných, poslušných, slabých a submisívnych bytostí.
Táto otázka je o to naliehavejšia, že z genetického hľadiska, je vlastne muž len deteriódny (progresívne redukčný) ženský fenotyp, vytvorený gonozomálnou numerickou aberáciou pôvodného ženského chromozómu XX výmenou jedného X za chromozóm typu Y.
Ľudovo povedané muž je pozmenenou replikou ženy, navyše s chromozónom, ktorý je 3 krát kratší bez akéhokoľvek rekombinačného potenciálu a ktorý navyše podlieha mutačným kumulatívnym poruchám (SNP - Single-nucleotide polymorphism).
Možno práve preto sa v chromozómoch mužov neustále zachováva informačná alela agresie a schopnosti zabíjania, ktorá sa sformovala pred 2,1 miliardami rokov, kedy prvé prokaryotické organizmy zistili, že požieraním jeden druhého získajú mnohonásobne viac energie, ako keby sa aj naďalej trápili syntézami anorgatických látok, čo viedlo k tomu, že organizmy sa mohli postupne stávať zložitejšími a komplexnejšími a tak vznikli ďaleko sofistikovanejšie tzv. euprokaryotické bunkové organizmy, ktoré už obsahovali kompartmenty, predovšetkým mitochondrie, ktoré vyrábajú pre bunku energiu, čo umožnilo vznik lineárnych chromozómov a mRNA splicing, čím sa zjednodušil prenos genetických informácií a naštartoval sa tak vývoj viac bunečných organizmov, rastlín, zvierat a v konečnom dôsledku i človeka.
Avšak mužský princíp svojou agresiou, bezohľadnosťou, egoizmom a násilím ostal určujúcim princípom ascendenčnej evolúcie prírody aj naďalej, i keď v niektorých živočíšnych taxonoch sa samičkám tento princíp podarilo zneškodniť (pavúky, včely a iné druhy hmyzu) a samčeka degradovať iba na zdroj replikačného substrátu, prípadne ako zdroj potravy bohatej na proteíny.
Mužskému dobyvačnému princípu však nemožno uprieť progres v tom, že bez neho by evolúcia prakticky neexistovala. Pretože samec bol vždy ten, kto mal odvahu sa púšťať do šialených sebazničujúcich a riskantných projektov správania a konania – to jeho hnala túžba replikácie vlastnej DNA do čo najpočetnejšieho potomstva a vlastne tým vytvoril súťaživosť v prírode ako základného princípu, kde vyhráva najsilnejší. A to všetko ešte podporovala mutačná schopnosť (SNP) jeho DNA, čím sa v súťaži mohli dostať do popredia adaptívne výhody, ktoré do evolúcie prinášali prostredníctvom genetického driftu progresívnu selektívnu divergenciu.
Avšak je tomu skutočne tak ? Čo ak by sa v prírodnej evolúcií presadil princíp, že vyhráva nie najsilnejší, ale najmúdrejší ? Že vyhráva nie agresia a násilie, ale láskavosť a spolupráca ?
Myslím si, že to by zrejme nefungovalo. V prírode určite nie. To by musel byť od základu úplne iný druh prírody. Inteligentný druh, pretože na takýto druh správania treba nevyhnutne mať dostatok rozumu, citu a hlavne vedomostí. A to zvieratá ani rastliny nemali. A navyše tu bol problém baktérií a vírusov. Mužský princíp zabezpečuje neustálou snahou o množenie ženským chromozómom napĺňať ich rekombinačný potenciál a tým prostredníctvom gametálnej rozmanitosti aj schopnosť profylaxie voči smrtiacim chorobám a epidémiám.
A tak mužský princíp, ktorý sa pre evolúciu prírody ukázal ako progresívny, perzistoval (pretrval) až do prvých ľudských spoločenstiev, následne do prvých civilizácií a pretrváva až dodnes.
Avšak v tomto prípade, keďže vieme, že človek je tvor inteligentný, je moja otázka namieste.
Je skutočne v ľudskom ekosystéme mužský princíp do takej miery potrebný, aby bol aj naďalej dominantný ?
Ťažko sa mi je na túto otázku odpovedá jednoznačne. Dá sa povedať, že je aj nie je. To by sme museli poznať zmýšľanie a konanie najstarších ľudí v praveku pred viac ako 300 tisíc rokmi, ktorí sa geneticky sformovali na území Afriky. Dnes už je dokázané, že tzv. moderní ľudia vznikli minimálne na dvoch miestach úplne nezávisle v Maroku a v Etiópií (už padla teória o spoločnej mitochondriálnej Eve). Tieto dve skupiny ľudí sa jedného krásneho dňa vzájomne stretli. Ako sa vtedy zachovali – presadil sa ženský princíp tak, že sa spriatelili a s láskou pomilovali ? Alebo to bolo tak, že jedna skupina pobila druhú a ich ženy jednoducho znásilnili ? To sa už nedozvieme.
Avšak s určitosťou vieme, že mužský princíp sa v starovekých civilizáciách prejavoval ako progres tým, že ríše mali tendenciu exploatovať stále nové a nové územia, čím sa napĺňal Hardyho-Weinbergov zákon o panmitických populáciách. Inými slovami sa tak zabezpečovala genofondová rozmanitosť ľudského druhu a tým aj jeho prežitie.
Prosto muži boli tí, ktorí mali chuť viesť dobyvačné vojny, mali chuť kolonizovať nové územia a tak prispievať ku globalizácií sveta, ktorá je motorom evolúcie ľudského ekosystému. A to nielen motorom genofondovej rozmanitosti, ale i ekonomického rozvoja.
A práve tu by som sa zastavila.
Myslím si, že ku rozvoju genofondovej rozmanitosti už mužský princíp nie je potrebný, ale naopak – ženský princíp lásky, porozumenia a tolerancie je ďaleko efektívnejší. A ďaleko efektívnejší je aj v oblasti politiky, kde je spolupráca a zdieľanie nástrojom integrácie rôznorodosti, ktorá vytvára optimálne prostredie pre rozvoj ekonomiky.
A práve ekonomiku by som mužom ponechala, pretože ekonomika na to, aby neustále rástla musí byť džungľou, kde víťazí agresia, prieraznosť, razantnosť, egoizmus a chuť riskovať. Bez týchto atribútov by rast ekonomiky jednoducho nebol možný.
Takže výsledkom mojej úvahy je nutnosť spolupráce oboch rodových princípov, vrátane nových rozdelení ich role na modality, kde pôsobia najefektívnejšie. Ale, myslím si, že sila ascendenčných (vývojovo progresívnych) mechanizmov vesmíru už začala na poli vývoja ľudskej civilizácie už sama pôsobiť. Stačí sa pozrieť na blízke dejiny po súčasnosť – vidíme, že razantný nástup žien vo vede, umení, ale predovšetkým v politike začal byť nespochybniteľnou realitou.
A je len otázkou času, kedy táto skutočnosť prostredníctvom kultúrnych mémov dismembruje (rozdrobí sa na drobné) aj do ostatných sfér života ľudí a to nielen profesných, ale i rodiny a konečne tak fenomén rodovej nerovnosti úplne zanikne.
