Muž je tvor vcelku rozumný a preto vie, že kvety urobia každej žene radosť a radostná žena je žena, ktorá je viac prístupná, zhovievavejšia a vie lepšie tolerovať to, keď sa muž ožerie na mol, tradične exprimuje vomitus, a nakoľko má jeho kvety v obývačke prítomné, je ochotnejšia neporiadok po ňom ráno poumývať. Aj preto sa mi zdalo, že MDŽ nie je ani tak sviatkom žien, ale skôr veľkým pijanským sviatkom mužov.
Ale nejdem teraz, ako by sa mohlo zdať, kritizovať mužov, nakoľko sú tak disponovaní geneticky a vlastne za to ani nemôžu. Skôr mi ide o abúliu (nerozhodnosť, nedostatok vôle) žien, ktoré mužský speciesizmus vo vzťahu k sebe vôbec pripúšťajú. Najviac sa to prejavuje vznikom rôznych feministických hnutí, kde sa ženy samé medzi sebou musia presviedčať a utvrdzovať v tom, že majú rovnaké práva ako muži. Ak by totiž netrpeli abúliou, tak by abgebótne (táranie o ničom) potreby vôbec nemali a jednoducho by sa rovnoprávne samé od seba celkom prirodzene správali.
Ale nesprávajú. Naopak, ženy mužský šovinizmus podporujú, ba niektorým robí priam potešenie hrať rolu podradnej bytosti. Veď ako možno nazvať úkaz, že ženy samé od seba napríklad aktívne pristupujú k domácim prácam ? Samé do seba varia, vysávajú, utierajú prach, nakupujú krmivo, perú, žehlia a vykonávajú tak fyzické aktivity, na ktoré je ďaleko lepšie tým, že má viac svalovej hmoty, disponovaný manžel ?
Ako dieťa som nikdy nemohla pochopiť, že prečo otec, ktorý celé dni v práci vysedával v pokojnom prítmí a tichu pri rysovacej doske a matka ako učiteľka celý deň behala z triedy do triedy a nervačila sa pri vrieskajúcich deťoch, že po príchode z práce sa rozvalil na kanape a čítal až do večera noviny, či pozeral futbal a uťahaná matka musela variť, piecť, umývať riad, vysávať, štrikovať, prať, zašívať deravé ponožky. V podstate v mojich spomienkach sa nevyskytuje žiaden obraz, v ktorom by matka, rozvalená na kanape, čítala noviny či nejakú knižku, alebo v pokoji pozerala nejaký film.
Dobre, to bol socializmus, ale najhoršie je, že tento stereotypný rodový model perzistuje až do dnešných dní a ženy, miesto toho, aby tieto práce veľkoryso prenechávali manželom, tak potajme uťahané v noci pod lampičkou čítajú feministické články a snívajú, aké by to bolo úžasné, keby naozaj tak bolo, ako tam píšu.
A pritom riešenie je tak jednoduché. Predovšetkým treba zmeniť slovník a sémantiku viet.
Žena by sa nemala manžela pýtať:
„drahý, mohol by si mi trochu pomôcť“, ale mala by sa spýtať:
„drahý – vidím, že máš toho veľa, môžem ti s utieraním prachu a žehlením trošku pomôcť ?.“
Ak manžel nebude ochotný zhostiť sa svojich povinností, tak existuje účinná možnosť, ako mu jeho povinnosť pripomenúť. Jednoducho nič nerobiť a nejaký ten týždeň vydržať stav, že bude v domácnosti neporiadok a potom – angažovať upratovaciu agentúru a manžel si dobre rozmyslí, či nechá po byte pobehovať atraktívnych svalnatých mládencov, alebo sa prác zhostí radšej sám.
Napokon i to, že v práci sú hodnotené nižšou mzdou (aspoň štatistiky tak hovoria) je dôsledok toho, že s takým ohodnotením súhlasia. Muži majú vyššie mzdy jednoducho preto, pretože sú asertívnejší a o výške mzdy rokujú, alebo si ju aktívne nárokujú, ale ženy nie – omnoho jednoduchšie je nad rodovou nerovnosťou vyplakávať, ako sa k nej postaviť aktívne. Samozrejme som si vedomá toho, že samotná žena asi ťažko tento stereotyp zmení, pretože zamestnávateľ proste vezme takú ženu, ktorá nebude reptať, ale ak by sa tak správali všetky ženy, tak by bol nútený nároky všetkých žien rešpektovať.
Rovnaké postavenie žien s mužmi zaručuje ústava a je chybou žien, že svoje práva vedno nevyužívajú.
A keby len to. Ženy majú sklony ešte viac mužskú pohodlnosť podporovať tým, že sa samé štylizujú do role putiek domácich – zoberme si napríklad reklamy. Aspoň tie slovenské. Takmer v každej reklame na, v domácnosti potrebný výrobok, figuruje postava ženy ako tá, na ktorú je reklama orientovaná a muži sú väčšinou zobrazovaní, ako naivní sprostáčikovia, ktorí spozdiali s úžasom zízajú, čo všetko výrobok dokáže.
Trošku v inej súvislosti ma zaujala knižka od známej autorky Ariel Levy, ktorá sa volá „Ženy šovinistických svíň“, ktorá u nás žiaľ, z pochopiteľných dôvodov nevyšla.
Autorka, si myslím, správne postrehla, že tzv. permissivná spoločnosť, ktorá sa začala formovať začiatkom 60. rokov minulého storočia – čo okrem iného znamená otvorenú sexuálnu slobodu žien - bol viac menej výmysel mužov, aby sa mohli viac radovať a ukájať sa na nahých ženských telách a dopriavať si sexuálne rozkoše s vydatými ženami, ktoré v súlade s novými morálnymi kódexmi, budú ženskú neveru považovať za svoje kultúrne a spoločenské právo, rovnako, ako to bez mihnutia oka robia po veky vekov aj muži.
I keď s jej postojom, že v skutočnosti ženy, ktoré akcentujú svoje sexuálne role, sa pred nimi ešte viac ponižujú až tak moc nesúhlasím. Myslím si totiž, že na tom, ak múdra žena využíva svoju sexuálnu príťažlivosť, ako možnosť stať sa od mužov nezávislou, ba naopak – ešte ich aj ovládať, nie je nič zlého.
Pretože presne to isté robia aj muži voči ženám tak, že sa snažia ich ovládať brutálnou silou svalov či afrodiziakom peňazí. A ak žena robí to isté s pomocou svojej krásy, tak je to, si myslím, úplne legitímne a z jej strany slobodné správanie.
To, že sa ľudské bytosti snažia v prospech dominancie použiť akúkoľvek muníciu, ktorou sú obdarené, je evolučne prirodzené správanie, ktoré máme v sebe zakódované po našich zvieracích predkoch, ale nielen to. Tento model bol potvrdený aj v matematickej sociológií „Balance theory“ prostredníctvom tzv. POX modulácie, kedy do úvahy prichádza ako variant, vyvolávajúci kognitívnu disonanciu, vedúcu k rovnováhe - aj tretia figúra, čo samozrejme nikto v páre nechce.
Intrinsikcia (realita z podstaty plynúca) párového manželstva rozdielnych pohlaví je boj, vzájomných stratégií optimálneho prežitia s čo najmenšou stratou vlastnej individuality a jedine hrozba úniku v ustavičnom balanse neistoty dáva tomuto zoskupeniu nádej na dlhšie prežitie – aspoň do času, kým sa nevypelícha potomstvo.
Romantické predstavy ideálneho súžitia vo vzájomnom súzvuku dokonalých ozubených koliesok možno platia pre gejov a lesbičky, či páry, kde sa mužské alebo ženské esenciality polaritne približujú, ale takých je málo.
Koniec koncov, rozvodovosť, ktorá sa blíži ku 50 % je dobrým znamením, rastu sebauvedomenia si vlastnej hodnoty, čo je koniec koncov aj v prospech detí, ktoré nezhody generované nezvládnutými stratégiami prežitia, len ťažko znášajú.
Nikdy som nechápala, prečo manželské poradne radia, ako spolu žiť a neradia ako sa čo najrýchlejšie a najefektívnejšie rozviesť, pretože tým len predlžujú agóniu nezvládnutých stratégií, ktoré sú vždy vrodené a naučiť sa nedajú. Tie buď sú, alebo nie sú. (Mimochodom to je jeden z nosných argumentov, prečo majú adopcie sirôt homosexuálnymi pármi tak veľký potenciál.)
Takže si myslím, že ak manžel odmieta vykonávať domáce práce, tak stratégia v podobe absencie sexu by miesto švárnych upratovačov, možno zafungovala ďaleko efektívnejšie a navyše zadarmo.
Zdroje:
http://nd05.jxs.cz/512/205/cdc7b1ad0e_105763410_o2.jpg?1583723251
https://en.wikipedia.org/wiki/Permissive_society
