Jedným z najčastejších nedostatkov rigidne ekologických pohľadov na tento fenomén je to, že sa od seba oddeľujú dve veci – antroposféra na jednej strane a príroda na druhej strane a skúma sa len to, čo človek z hľadiska komplexu jeho konaní on spôsobuje prírode.
Povedzme, že človek nejakou činnosťou spôsobí jav A (znečistenie), následne jav A implikuje jav B (vyhynutie) a ten spôsobí ďalší jav C (vyhynutie iných druhov) a to implikuje reťazenie ďalších a ďalších dôsledkov, ktorých výsledkom je nejaký druh ekologickej katastrofy. Ten bude mať za následok rapídny nedostatok prírodných zdrojov nevyhnutných pre život človeka a ľudská civilizácia vyhynie.
Uvedené explanácie vyzerajú síce logicky, ale ak by to takto naozaj fungovalo, už by dávno bolo po nás a nielen po nás, ale aj po živote na Zemi vôbec.
Prečo ?
(na lepšie uchopenie témy odporúčam prečítať si aj moju esej z dnešného dňa pod názvom „Princíp univerzality, alebo ako funguje náš svet“)
Ak bol po vzniku vesmíru neživý svet poznačený mocou energie a síl, tak formovanie života bolo už vyložene čistým súbojom o to byť úspešným a za každú cenu obstáť v drsnom prostredí - bola to neustála kaskáda víťazstiev a prehier, trvajúca miliardy rokov, končiaca väčšinou záhubou a zánikom a opätovnými znovuzrodeniami, z ktorých vykvasilo niečo ďalšie nové a viac úspešné.
Ani život na Zemi nebola žiadna, v linearite rastúca a plynule k vyššej zložitosti a rozmanitosti, gradujúca selanka.
Až 98 % života na Zemi bolo zničeného – neúspešného, či zahubeného tým, že sa nedokázal adaptovať, prípadne vyhynul patickými mutáciami v genetickom drifte, takže to, čo na Zemi žije dnes, sa vyvinulo len z tých nepatrných 2 % preživších druhov.
Na základe fosílnych nálezov vedci zistili, že masové vymieranie nastalo pred 440, 365, 250, 210 a 65 miliónmi rokov. Pred 250 miliónmi rokov vyhynulo až 95 % života na Zemi, pred 65 miliónmi rokov vyhynulo 75 % života na Zemi, vrátane Dinosaurov.
Tieto vymierania sa vedcom dlho nedarilo vysvetliť a ako najpravdepodobnejšiu príčinu pokladali dopad asteroidu, či deštruktívne aktivity samotnej Zeme.
Avšak dnes už na základe koevolučných numerických modelov, ktoré vypočítal rad bádateľov napríklad Kauffman – Johnsen, Bak – Sneppen, Mark Newman z Cornellovej univerzity, Amaral – Meyer a pod., v ktorých sa zo vzorcov populačnej dynamiky fenotypových krajín spontánne vynárali fraktálne štruktúry kritických invariancií, vieme, že väčšina vymieraní druhov nenastala z dôvodov prírodných, alebo vesmírnych katastrof, ale na základe pôsobenia komplexu vnútorných mechanizmov ascendenčnej evolučnej dynamiky.
Tieto aproximačné modely komplexných ekosystémov boli programované ako štruktúry samostatných prvkov, interagujúcimi so susednými prvkami nejakým vzťahom, pričom interakcie sa šírili od prvku ku prvkom a k ďalších druhom prvkov a tak ďalej až do veľkých vzdialeností naprieč celým systémom, ale boli i také, ktoré mali dynamiku šírenia len malú. A práve v celkovej architektúre tohoto šírenia sa objavovali bezškálové samopodobnosti a štatistické vzťahy, ktoré dnes veda pomenováva slovom princíp univerzality.
Aplikáciou tejto matematiky sa zrazu začali objavovať vzory vedúce k vzrušujúcim a nečakaným konzekvenciám, ktoré akcentovali význam štruktúr, ktoré sa vylaďovali do vzájomne disipatívnych kritických stavov. Avšak čo je najdôležitejšie – tieto kritické vzťahy boli prostredníctvom reťazenia náhodných bifurkácií dominantným akcelerátorom ascendenčnej (vývojovo progresívnej) evolučnej dynamiky bez ohľadu na to, že ju sprevádzali i katastrofy, ktoré niekedy celý ekosystém takmer úplne zdecimovali.
Zmenil sa aj pohľad na architektúru ekologických reťazových reakcií, ktorú prvý krát popísal Peter Yodzis z Univerzity of Guelph v Kanade na príklade dravca, ktorého odstránením paradoxne došlo i k úbytku jeho obetí – štúdie podobného druhu vykonali i ekológ Timothy Keitt a fyzik Gene Stanley z Bostonskej univerzity, ktorí v tejto súvislosti napríklad objavili i štatistické fraktálne dimenzie v 600 vtáčích populáciách za obdobie 30 rokov.
To len opäť ilustrovalo, že princíp univerzality platí aj v prírodných ekosystémoch, to znamená, že akákoľvek fenotypová fluktuácia je časovo i kvantitatívne nepredvídateľná a môže, ale nemusí vygradovať do katastrofy danej premnožením, alebo zánikom druhu.
Uvedené simulačné modely dokázali, že v prírode je nielen dôležitá biodiverzita ako taká - tá je v podstate len akousi vstupnou veličinou do ďaleko dôležitejších rovníc, do ktorých sa tieto premenné vkladajú, pričom týmito rovnicami je architektúra a spôsob usporiadania kritického napätia a celková disipácia systému.
Takže príroda je všetko možné, len nie rovnováha, pretože tá by ekosystém priviedla do Hardy-Weinbergovej stability, časom by patické mutácie prostredníctvom inbrednej depresie získali dominanciu a život na Zemi by stratou schopnosti prežiť, degradoval a postupne zanikol.
Na rozdiel od ekológov si myslím, že človeka a jeho činnosť nemožno od ekosystému Zeme oddeľovať. Je tak isto jeho súčasťou a jeho činnosť vždy mala a bude mať interagujúci vplyv na prírodné prvky. Avšak tento vplyv je mutuálny a posudzovať ho výlučne len ako devastujúci by bolo prinajmenšom odvážne.
Život má zásluhou mimoriadne variantných desirabilných schopností vysokú adaptačnú plasticitu, čo koniec koncov dokázal i tým, že sa vyskytuje i v prostrediach, ktoré sme doposiaľ pokladali za smrtiace. A ďalšia vec – evolúcia nie je niečo, čo sa už skončilo a že teraz chránime prírodný skanzen, ktorý sa už ďalej nevyvíja. Avšak evolúciu v skutočnosti nik nezastavil – jej ascendenčné mechanizmy sú neustále aktívne i dnes – na to nesmieme zabúdať.
Týmto príspevkom som nemala za cieľ ekologickú problematiku zľahčovať. Situácia skutočne dobrá nie je a nemožno ju ignorovať. Avšak maľovať na jej základe katastrofické scenáre o zániku ľudstva sa mi javí neadekvátne a snáď som pána Prokopčáka aspoň trošku upokojila.
Myslím si, že článok pani Zelnej sa naopak, na problém pozerá realisticky a v limitoch možností, ktoré civilizácia v súčasnosti má na to, aby vplyvy, ktoré sú na prírodu dokázateľne zhubné, čo najviac eliminovala.
