V článku pána Prokopčáka sa okrem primitívnej snahy urážať, neobjavila žiadna vecná argumentácia, či oponentúra voči tvrdeniam, ktoré som uviedla ani voči vedeckej teórií, ktorú som citovala, takže na jeho text reagovať nebudem.
Naopak, pani Zelná uviedla konkrétne argumenty, na ktoré sa dá exaktne reagovať, čo veľmi rada urobím.
Predovšetkým pani Zelná má pravdu v tom, že termické zmeny klímy boli v minulosti lokálne diferencované, čo je logické, nakoľko atmosféra je anizotropná disipatívna štruktúra, fungujúca ako nelineárny Ljapunovo nestabilný dynamický systém, ktorého správanie je v zásade nepredvídateľné. Článok pána profesora Scotta Georga som nečítala, ale pani Zelná správne a myslím, že aj vyčerpávajúco vymenováva možnosti ako sa dajú klimatické pomery v minulosti vypátrať. A pravdivo hovorí aj to, že sú to len tzv. „nepriame“ nástroje, založené na explanácií faktov získaných z indikátorov.
Avšak to je práve najviac zraniteľná stránka tejto metódy, nakoľko získaných faktov na to, aby sme vedeli vypočítať komplexný klimatický model planéty je zúfalo málo. Navyše nepoznáme ani vstupné veličiny Liouvillových fázových objemov vzduchových hmôt (pri daných atribútoch menia tvar, ale nie objem), takže nevieme zadefinovať ani globálnu planetárnu cirkuláciu, dynamiku ani pozíciu Ferrelových a Hadleyových cirkulačných buniek, takže nevieme určiť ani premenné do Poissonových distribučných rovníc, ktoré by nám dáta zo známych indikátorov vedeli „rozliať“ aj do ďalších území. Práve v spôsobe výberu štatistickej distribúcie sa vedia robiť najväčšie chyby, ktoré vedia konečné modely značne skresľovať. To znamená, že na základe vymenovaných nepriamych dôkazov síce vieme povedať aký bol priebeh klímy v mieste indikátorov, avšak nevieme povedať, aká bola klíma na územiach, kde sa žiadne indikátory nenašli.
Avšak od roku 1979, kedy sa robia termické družicové merania tento problém odpadá, nakoľko máme k dispozícií kontinuálny model rozloženia dynamiky chodu teploty na celej planéte. Zdroj, z ktorého vychádza pani Zelná, hovorí že teplota sa zvyšuje až na 98 % povrchu Zeme. To ale nie je pravda. V skutočnosti plochy oteplenia kolíšu podľa rokov rozdielne a v priemerne to činí okolo 50 až 65 % z povrchu planéty.
Z máp teplotných odchýliek od roku 1958 do roku 2017, ktoré si možno pozrieť napríklad na stránke Climate reanalyzer University of Maine, možno vidieť veľké rozdiely medzi jednotlivými oblasťami Zeme. Vidno výrazne ohraničené regióny kde sa teplota pohybuje nad normálom, ktoré sú v tesnej blízkosti regiónov kde sa teplota pohybuje pod normálom. Konfigurácia teplotných rozdielov je pritom mimoriadne štrukturovaná, pričom niekde sa veľmi teplé oblasti priamo dotýkajú s veľmi studenými, inde sa teploty pohybujú v intenciách dlhodobých normálov.
Najteplejšie, termicky nadnormálne miesta sú Arktída, stredosever USA s presahom do Kanady, Paraguay a južná Brazília, severná polovica Európy s maximom v Dánsku a okolí, západné štáty rovníkovej Afriky, stredovýchod Afriky, východný Irán, Mandžusko, severná Sibír a Tibet.
Naopak – teploty pod normálom – teda krajiny, kde otepľovanie neexistuje a je tam naopak chladnejšie, sú Austrália, Nový Zéland, severná India, Barma, severné Mongolsko, južná Argentína a Chile, východná polovica Sahary vrátane Egypta, južná Afrika, celý blízky východ od Turecka až po západný Irán, Arabský polostrov, východná a západná Kanada, severovýchod USA, Aljaška, Čukotka, Japonsko, južná Sibír a južná Ukrajina a Rusko a mimoriadne chladnejšie je v páse cca 1500 km severne od brehov Antarktídy. Slovensko je len veľmi mierne nad normálom, naopak, východ Jadranu je mierne pod normálom, rovnako ako Kréta a Cyprus, chladnejšie je aj východné pobrežie Španielska, sever Portugalska a severozápadné Rumunsko.
Čo to znamená ? Znamená to, že súčasné otepľovanie sa s najväčšou pravdepodobnosťou, z hľadiska termickej teritoriálnej konfigurácie, ničím neodlišuje od charakteru ostatných klimatických zmien, ktoré prebehli v minulosti. Inými slovami nedeje sa nič nezvyčajné a výnimočné.
Pri poctivom hľadaní nie je až taký problém dopátrať sa, kto vlastne z celého biznisu a hystérie ohľadom globálneho otepľovania najviac profituje. Treba si len vedieť dať veci do súvislostí.
Rajendra Pachauri, šéf Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC) je ropný magnát, ktorý zarobil miliardy v energetike. Bol riaditeľom Indian Oil Ltd., v roku 2005 založil vlastnú ropnú firmu GloriOil Ltd. Tá sa zaoberá zložitou extrakciou zvyškovej ropy na plyn z inak už vyťažených nálezísk. Sídli v Houstone v Texase.
V afére Glaciergate Pachauriho energetická firma TERI vďaka falošnému poplachu, na výskume topenia ľadovcov v Himalájach, zarobila 3 milióny eur. A autor fámy o Himalájach istý Hasnain dostal v TERI slušne platené miesto.
Ropný magnát Maurice Strong bol prezidentom Power Corporation of Canada, neskôr bol šéfom Petro Canada, národnej ropnej spoločnosti. V roku 1972 predsedal prvej konferencii v dejinách, ktorá bola venovaná životnému prostrediu (Štokholm, UN Conference on the Human Environment). V tom istom roku sa stal prvým riaditeľom novozaloženej UNEP (United Nations Environmental Programme), ktorá sídli v Keni, čo je Program OSN pre ochranu prírody. V roku 1992 predsedal prvej konferencii o zmenách klímy (Summit Zeme, Rio de Janeiro).
Ropná firma BP bola zakladajúcim členom U.S. Climate Action Partnership (USCAP), čo bola lobistická skupina usilujúca o presadenie regulácie uhlíka. Tí lobovali v USA za zákon o cap-n-trade. Ako jeden z najväčších producentov zemného plynu BP profitovali z klimatickej legislatívy tak, že vláda za ne zaplatila modernizáciu ich uhoľných elektrární. Konkrétne ich transformáciu na plynové elektrárne. BP lobovala tiež za biopalivá a solárne elektrárne a profitovala tak z dotácií na tieto obnoviteľné zdroje.
BP patrila medzi sponzorov klimatológov z CRU (epicentrum Climategate) a v Russelovej komisií, ktorá "vyšetrovala" Climategate sedel pracovník BP. BP tiež sponzoruje výskum uhlíka Scripps CO2.
Exxon venoval 100 miliónov dolárov na klimatický projekt Stanford University (GCEP). Stanford je miesto, kde pôsobia najvýznamní šíritelia klimatickej hystérie Paul Ehrlich a Stephen Schneider.
Keď Východoanglická univerzita (UEA) zostavovala Russelovu komisiu, aby vyšetrila aféru Climategate ústavu CRU, menovala jedného z vyšetrovateľov Davida Eytona z British Petroleum - UEA bola teda vyšetrovaná vlastným sponzorom - ropnú firmou, atak ďalej a tak ďalej, ale to nie je všetko.
Biopalivá, ktoré nahradzujú fosílne palivá, vytlačujú z polí produkciu potravín a spôsobujú tak hlad v rozvojových krajinách. V rokoch 2005-2008 tam ceny potravín stúpli o 83%. Pre chudobné vrstvy, ktoré za jedlo utratia 50-80% svojich príjmov, išlo o katastrofu. Asi 100 miliónov ľudí kvôli tomu upadlo do chudoby.
Okrem toho bezohľadní plantážnici s vidinou ľahkého zisku, rúbu pralesy a likvidujú celé dediny domorodcov, aby získali pôdu na lukratívne pestovanie dotovaných biopalív. Milióny ľudí sú tak z vlastných domovov vyháňaní, ich dediny vypaľované či zrovnávané so zemou. Podľa Fóra OSN pre domorodé obyvateľstvo (United Nations Forum on Indigenous Issues) hrozí až 60 miliónom ľudí, že budú vyhnaní z domova, aby urobili miesto pre expanziu pestovania biopalív.
Nikdy som nemala rada konšpiračné teórie a preto som si položila otázku – ako je možné, že toľké tisíce múdrych a vzdelaných ľudí toto nevidí a tak ľahko sa nechávajú klamať?
A prečo nie ?
Ak je falošná informácia pre tých, čo ju šíria dostatočne inkrementálna a navyše sú dosť bohatí a mocní, tak sa mi to nezdá až také nepravdepodobné.
A v tomto prípade ide šíriteľom o veľa. Bojujú predsa o vlastnú existenciu. Prečo by mali svetový energetický biznis prenechať niekomu inému ?
A tak sa vypočítavo chopili iniciatívy. Svoje dymiace energetické zdroje premieňajú na nedymiace a pánmi na trhu ostávajú aj naďalej.
Ale nech sú, ja im to nezávidím. Ale je nefér, ak sú v nekalej súťaži, na základe vyfabulovaných bludov, zvýhodňovaní dotáciami, ktoré im platíme z našich daní. A navyše na projekty, ktorých dôsledkom je bedačenie ľudí a ničenie lesných ekosystémov.
A tak bojujeme proti skorumpovanému korporátnemu globalizmu, ale šírením paranoického strachu z blížiacej sa katastrofy ho vzápätí ľudia ako pán Prokopčák či istá sympatická švédska dievčina s oduševneným pátosom veselo podporujú.
