Národ Rómov je tak unikátny a jedinečný, že aj vo svetových jazykoch sú pomenovaní veľmi rozmanito a tvoria pestrý fonetický, doslova zvukomalebný kaleidoskop: Gitan, gypsy, zingaro, gitano, ijito, cingere, elo huet, zigeuner, mustalainem, ale nielen foneticky, ale i fonemicky najkrajší je nepochybne latinský gloria (sláva). Dovolila som si preto i ja radšej používať miesto mena Rómovia historicky zažitejšie a medzinárodne zrozumiteľnejšie a mne osobne ďaleko zvukomalebnejšie znejúce pomenovanie „Cigáni“
Tunajšia salašnícka kultúra ovešala toto etnikum rôznymi umelými pejoratívami, či priam disfemizmami, ktoré však pramenia z hlbokého nepochopenia a špatnej interpretácie kultúrnych, hodnotových a psychologických jedinečností, či z ich nepoznania.
Verím, že táto esej, ktorú som do podoby stručnej anotácie zostavila z mnohých zahraničných zdrojov, veľa ľuďom, ktorí majú dobré srdce otvorí oči a keď už Cigánsky národ nezačnú milovať, aspoň sa naň začnú pozerať novými – tradičnými stereotypmi nezaslepenými očami a bude ich motivovať ku zamysleniu sa a ku väčšiemu pochopeniu ich – v našich podmienkach zložitého života.
Pôvod Cigáňov bol odjakživa obostretý značným rúškom tajomstva, pôsobia akoby sa vynorili do dejín ľudstva doslova odnikiaľ a nevedno kedy.
Dá sa povedať, že žiaden národ na svete nebol predmetom tak intenzívneho výskumu a bádania jeho pôvodu a to z jednoduchého dôvodu – kultúrne tradície, či mytológia Cigáňov sa neviažu a ani sa nikdy neviazali na žiadne teritórium našej planéty a mohlo by sa zdať, že vlastne akoby prileteli z vesmíru.
Cigáni boli vždy duchom absolútne slobodné bytosti, ktoré nikam nepatrili a ktorých najdôležitejšou životnou ambíciou bolo samotné bytie a radosť zo života.
Až do konca 18. storočia boli teórie pôvodu Cigáňov väčšinou špekulatívne.
V roku 1782 zverejnil Johann Christian Christoph Rüdiger výsledky svojho výskumu, kde poukázal na vzťah medzi jazykom Cigáňov a Hinduištinou. Následná práca podporila hypotézu, že cigánština má spoločný pôvod s indoarínskymi jazykmi severnej Indie, s najsilnejšou skupinou cigánštiny v Sinhalese.
Ďalšie dôkazy pre juhoázijský pôvod Cigáňov prišli koncom 90. rokov. Výskumníci, ktorí robili analýzu DNA, zistili, že cigánske populácie nesú veľké frekvencie určitých chromozómov Y (zdedených po otcoch) a mitochondriálnej DNA (zdedených po matkách), ktoré inak existujú iba v populáciách z južnej Ázie.
Štúdia genetikov Gresham - Morar a kol.dospelak záveru, že "Cigánisú "zakladajúcou populáciou spoločného pôvodu, ktorá sa následne rozdelila na viacero sociálne odlišných a geograficky rozptýlených skupín". Rovnaká štúdia odhalila, že táto populácia "bola založená približne pred 32-40 generáciami, so sekundárnymi a terciálnymi zakladajúcimi genospeciáciami, ktoré sa vyskytli približne pred 16-25 generáciami, majúca pôvod v sociéte Burush a Pamiris".
Tí majú možné spojenie s tzv. ľuďmi „Domba“, pretožena základe výsledkov genetickej štúdie na Fylogeografii Y-chromozóm Haplogroup H1a1a-M82 z roku 2012 sú predkovia súčasných kmeňov a kastových populácií severnej Indie, tradične nazývaný práve ako „Ḍomba“ a s najväčšou pravdepodobnosťou sú to práve oni, ktorí sú predkovia dnešných moderných európskychCigáňov.
Prvú zachovanú písomnú zmienku, respektíve odkaz, ktorú možno zaradiť medzi takú, ktorá sa týka národa Cigáňov, zanechal v roku 803 historik Theophanes za cisára Nikephorosa I. v súvisloti so vzburou tzv. „Atsinganov“, ktorí boli považovaní za pútnikov a čarodejníkov. A ďalej, že títo Atsingani“ boli povolaní cisárom Konštantínom v roku 1054 aby pomohli zbaviť lesy voľne žijúce zvieratá, ktoré zabíjali jeho dobytok.
V roku 1322 františkánsky mních Simon Simeonis popísal ľudí podobných Cigáďom ako "atsingani" žijúci na Kréte a v roku 1350 Ludolf von Sudheim spomína ľud s jedinečným jazykom, ktorý nazval Mandapolos, slovo, ktoré niektoré teórie mohli pravdepodobne odvodiť od gréckeho slova Mantipolos,ako zloženinu „mantis“ (prorok) a „polos“ (miesto).
Podľa historika Normana Daviesa, zákon z roku 1378, ktorý guvernér mesta Nauplion v gréckom Peloponéze schválil, potvrdzuje, že privilegiá pre "atsingani" je "prvý dokumentovaný oficiálny úradný záznam o Cigáňoch v Európe". Podobné dokumenty predstavujú Cigáňov ako skupinu, ktorá bola vyhnaná z Egypta.
Parížsky kronikár Eustache Deschamps ich v roku 1398 opísal ako čudesne oblečených a dodáva, že Cirkev ich nechala vyhnať za mesto, pretože praktizovali palmové čítanie a predpovedali ľuďom šťastie.
Nasledujúce obdobie nebolo preCigáňov priaznivé, pretože sa ocitli pre svoje vyznávanie slobody v nemilosti Cirkvi, ktorá ich otvorene nenávidela.
Nasledovali násilné vyhnania a deportácie z nemeckého Meissenuv roku 1416, z Lucernu 1471, z Milána 1493, z Francúzka 1504, Aragónska 1512, Švédska 1525, Anglicka 1530 a Dánska 1589.
Najhoršie dopadli Cigánina území dnešného Švajčiarska, kde Cirkev odporučila jednotlivým kantónom, aby všetkých Cigáňov bez rozdielu usmrtili.
Bernská kronikárka menom Diana Muir Appelbaum,bola týmto nariadením cirkvi zhrozená a nechápala ho, pričom popisovala Cigáňov ako úplne neškodných -„jedinečných medzi národmi, pretože nemajú pamäť starobylej a vzdialenej vlasti ich otcov a matiek, ani nežiadajú územie, len chcú voľne putovať, kde zrovna chcú.“
Avšak rozvojom renesancie, kedy brutálna moc Cirkvi postupne upadala, ľudia viac začali chápať jedinečnosť tohto národa a spoločnosť im začala prideľovať zvláštne privilégiá.
Napríklad tak v roku 1596 urobila Anglická kráľovná Alžbeta I.alebo v roku 1683 tak učinil Francúzky kráľ Ludvík XIV, o ktorom je známe, že sa v mnohom nechal cigánskou kultúrou inšpirovať (tanec či spektakularita módy)
I Katarína Veľká v roku 1769 udelila Cigáňom osobitný právny status, ktorý im na rozdiel od nevoľníkov (ktorí boli majetkom príslušných zemepánov) zaručoval slobodu pohybu.
Avšak nie všetci panovníci boli tak osvietení a často krát v snahe Cigáňom „pomôcť asimilovať sa“ v tradičnej väčšinovej kultúre vymýšľali rôzne programy, napríklad Mária Terézia v roku 1758 zakázala Cigáňom stanovať a presúvať sa, dala im postaviť trvalé chatrče a násilne brala cigánske deti od ich rodičov, dávala ich na výchovu do tzv. normálnych rodína podobné hrôzostrašnosti.
Nástupom technickej revolúcie sa stávali Cigáni svojou hodnotovou orientáciou založenou na slobode pohybu a tým aj ich nechuti viazať sa na jedno miesto a pravidelne „pracovať“, nežiadúcou marginálnou sociétou a štátny establishment vymýšľal ďalšie a ďalšie obmedzenia, ktoré do života týchto slobodných bytostí prinášali ťažké rany.
Napríklad v roku 1822 bol vydanýv Anglicku zákon, ktorý zakazoval pohyb voza, ťahaného koňmi po štátnej ceste, ktorý bol ešte umocnený prísnejšou právnou normou zákonom o diaľniciach z roku 1835.
Snahy a všeobecné nálady, či tendencie väčšinovej spoločnosti, ktoré sa (možno v dobrom úmysle) usilovali o penetráciu Cigáňov do majoritnej spoločnosti a „poľudštiť ich“ dostali názov „Antiziganizmus“ a bohužiaľ, aj dnes na začiatku 21 storočia sme svedkami, že tento „..izmus“ je v ľuďoch tak hlboko zakorenený, že neustálymi snahami o jeho aplikáciu, v podstate neustále odsúvame societu Cigáňov na okraj spoločnosti.
Vôbec nerešpektujeme ich duchovnú jedinečnosť, osobité charakterové rysy a ich výnimočnosti, ktoré ich výrazne odlišujú od spoločenskej majority. Miesto toho, aby sme tieto pre nás, do istej miery exotické jedinečnosti umocňovalia naučili sa obdivovať a milovať, tak sa ich spoločnosť snaží udusiť a zničiť, len aby nevytŕčali a boli rovnakí, ako sme my.
I tým kravám a sliepkam na farmách vymýšľame zákony, založené na rešpektovaní ich prirodzenosti, ale na ľudské bytosti – náš vlastný druh úplne zabúdame.
A potom sa čudujeme, že Cigáni v snahe ako tak adaptovať svoje životy v prostredí,ktoré im nerozumie,sa správajú tak, ako sa správajú.
A ich správanie chybne interpretujeme prostredníctvom nášho hodnotového sveta, mysliac si,že ich duchovnú dominanciu tvorí lenbaženie po peniazoch a záhaľke a pritom je to len mýtus živený našou hypoproxiou (nedostatok vnímavosti) ineschopnosťou hyperpsie (zvýšená citlivosť)ich slobodnej mentality, kde sú peniaze len nutnou adaptívnou komponentou v prostredí, kde všade naokolo sú peniaze všetkým.
Či ich zvláštne vnímanie času, ktorému hlboko v génoch chýba cyklicita a ktorý pramení z ich pradávneho spôsobu života, voľného ako vták a ich nemožnosť prekonať túto animozitu interpretujeme ako lenivosť a tak ďalej a a tak ďalej…
A nechápeme a nie sme schopní porozumieť, že práve preto ich chovanie podlieha rôznym aberáciám, často krát s kriminálnym podtextom, pričom ich prejavy bytia nie sú ničím iným, len výrazom bezmocnosti voči nám a najhoršie je, že niekedy už aj voči nim samotným.
