Zlyhala preto, pretože nikto nehovorí o tom, o čom Greta chcela, aby sa hovorilo, ale väčšina hovorí o Grete samotnej. Gretu nepoznám ani som ju nikdy nevidela naživo a nikdy by ma nenapadlo ju posudzovať ako človeka. V informačnom priestore kolujú rozmanité chýry, že trpí autizmom a podobné hlúposti (keď už tak, tak potom Gretine afektívne expresie, gradované až do repetitívnej verbálnej agresie skôr svedčia o hystriónskej neurotickej poruche, ako o aspergerovom syndróme). I teória, že za výsmechom z nej stojí mužská insuficiencia by sa mi páčila, ak by za týmto výsmechom boli výlučne len muži. Ale ono to tak nie je. Smejú sa z nej aj ženy a to ženy vzdelané a inteligentné, ktorých názory si vážim.
A rozumiem aj súcitu pani redaktoriek, ktoré sa ju snažia umeleckým literárnym štýlom obhajovať, ale pochybujem, že to vyvolá účinok. Podľa môjho názoru by väčší účinok vyvolala vecná a trebárs aj kompetitívna verejná diskusia. V tomto smere ma trochu sklamal jeden z redaktorov ktorého, pre jeho brilantnú logiku a vecnosť, čítam veľmi rada, ale kvantitatívna skutočnosť, že až 90 % vedcov zastáva názor, že otepľovanie spôsobuje človek vypúšťaním uhlíka, vôbec neznamená, že to, čo tvrdia, je naozaj aj pravda. Vieme, akú majú všeobecne platné a uznávané teórie veľkú perzistenciu. A navyše sú to názory inštitúcií – nie vedcov ako osôb – v zmysle Sympsonovho štatistického paradoxu, môže byť dokonca mlčiacich klimaskeptických vedcov ako osôb na celom svete viac, ako ich zhovorčivých kolegov - alarmistov.
Možno aj preto sa mi doposiaľ nepodarilo nájsť vedcov, ktorí by Zeller-Nikolovavu teóriu vyvrátili. Myslela som, že mi pomôže napríklad pán Prokopčák, ktorý sa v téme najviac angažuje. Vždy ma zaujímala pravda, pričom to môže byť aj pravda, ktorá môj názor vyvráti. Nemám problém priznať si, že som sa mýlila. Ale ako ma majú presvedčiť „odborné“ argumenty, aké vyslovil napríklad predseda Slovenskej akadémie vied pán Peter Šajgalík že, citujem „ak sa nejaký parameter zmení o vyše 30 %, určite to niečo znamená“.
Zasa na druhej strane chápem, že SME nie je exaktne odborné médium, ale je koncipované pre laické vrstvy čitateľov, ktorých by príliš odborné veci asi nezaujímali.
V dnešnom čísle ma veľmi potešil článok pána Ivana Mikloša, ktorý predostrel zrozumiteľnú a logickú víziu stratégie takého správania, ktoré by prinieslo hmatateľné a účinné výsledky. Dotkol sa tematiky, ktorá má na zmenu klímy pravdepodobne ďaleko väčší vplyv, ako uhlík a tým je masívne a rýchle odlesňovanie.
Túto tému by som chcela doplniť a dovysvetliť.
Ubúdanie tropických pralesov. To je realita, ktorá skutočne existuje a dá sa ľahko meraním dokázať. Tropická flóra má nepochybne významný vplyv na celkovú konfiguráciu dynamiky atmosféry a bojovať za jej zachovanie má rozhodne význam.
Avšak málo sa hovorí o tom, že takmer trojnásobnú rozlohu majú lesné spoločenstvá v európskej a ázijskej časti Ruska. A tam vidím možno väčší problém, pretože drancovanie ruských lesov nemá na našej planéte obdoby. Porovnávala som staré mapy s dnešnými satelitnými snímkami a pri zbežnej komparácií je takmer polovina týchto lesov veľkoplošne vyťažená. Najhoršie je, že to boli lesné biotopy pôvodné a miesto nich sa obnovujú biotopy umelé, ktoré už nebudú mať takú bioklimatickú významnosť. Škoda, že sa pán predseda parlamentu na svojich misiách študujúcich topánky ruských politikov, sa v rámci boja proti klimatickej zmene, zabudol opýtať na presné štatistiky tohoto drancovania, ktoré má porovnateľný, alebo dokonca zničujúcejší vplyv na klímu, ako lesy Amazonské.
Roky som pracovala s územnoplánovacím podkladmi, kde som mala k dispozícií aj veľmi staré katastrálne mapy ešte z čias Uhorska a z nich vyplývalo, že v tom čase mali lesy na Slovensku menšiu rozlohu, ako dnes. Ale aj to má jednoduché vysvetlenie. Územie Slovenska bolo viac ako tisíc rokov obývané rurárnou societou, kde prevládalo pastierstvo a za týmto účelom – aby sa získali nové pasienky, tak sa masívne odlesňovalo a páslo sa prakticky všade. Aj vo výškach nad 1500 metrov a vtedy sa odlesnili aj hrebene Veľkej a Malej Fatry, ktoré boli pred 1000 rokmi zalesnené. Tento stav sa potom právne kodifikoval do pozemkových máp a preto je dnes situácia taká, že lúky, na ktorých sa kedysi páslo, zarástli náletovým lesom a proces zarastania bývalých lúk a pasienkov možno stále sledovať aj dnes. (napríklad Prosiecka dolina bola pôvodne celá odlesnená a preto bola tak fascinujúco krásna, alebo Slimáková nad Novou Dubnicou, kde som ako decko lyžovávala a dnes je tam už les).
Takže – paradoxne – situácia je v skutočnosti dnes taká, že lesov neustále pribúda, aj keď sa zdá, že opticky ubúda. Ale to je tým, že kedysi dávno vlastníci lesov, aby mali väčšie výnosy, tak po vyťažení vysádzali monokultúry, ktoré v tej dobe boli lukratívne, takže väčšina lesa, čo je na Slovensku je vlastne umelý les pochádzajúci z týchto neprirodzených výsadieb. Skutočného pôvodného lesa je v skutočnosti na Slovensku len nepatrné percento a ten je chránený v rezerváciách. Sú to len malé ojedinelé ostrovčeky. Lenže o umelo vysadený les, nakoľko je veľmi zraniteľný, sa treba starať doslova ako o nejaké obilie, takže ho treba aj ťažiť, pretože by ináč podľahol škodcom, vetru, či inej skaze.
Druhá vec je to, akým spôsobom sa táto ťažba vykonáva. Väčšinou sa vykonáva veľmi rýchlo a veľkoplošne, čo prináša nepriaznivé dôsledky na eróziu, bilanciu spodných a povrchových vôd a – samozrejme aj na klímu.
A tu je podľa mňa pes zakopaný.
Podobný problém je totiž aj v Amazónií. Podľa najnovších výskumov bola Amazónia pôvodne úplne iná, než aké je všeobecné povedomie. Brazílsky paleontológ Alceu Ranzi sa preslávil nálezom rozsiahlych geometrických útvarov na mieste odlesneného pralesa, ktoré urobil najskôr snímkovaním z lietadla a od konca deväťdesiatych rokov aj s využitím satelitných záberov. Tie prvýkrát naznačili, že Amazónia bola kedysi výrazne obývaná. Následný chemický výskum dospel k záveru, že obrazce boli vytvorené pred dvoma až jeden tisíc rokmi.
Tieto poznatky spolu s dochovanými historickými údajmi z doby objavovania Južnej Ameriky Európanmi tak úplne zmenili názor vedcov na to, ako voľakedy vyzeralo územie dnešného dažďového pralesa. Pred príchodom Európanov bol amazónsky dažďový prales s vysokou pravdepodobnosťou podstatne menší než je dnes, pretože bol viac osídlený. Okolo roku 1500 Amazóniu obývalo okolo päť miliónov ľudí, ktorí využívali rozsiahle plochy na poľnohospodárske účely. Krajina tak na mnohých miestach pripomínala skôr savanu bez súvislých lesov. Prales sa rozšíril až potom, čo invázia Európanov spôsobila výrazný pokles pôvodnej amazónskej populácie, čo spôsobilo hlavne zavlečenie chorôb na čele s ovčími kiahňami, proti ktorým pôvodné amazónske komunity nemali imunitu. Okolo roku 1900 už Amazóniu obýval len zhruba jeden milión ľudí a počet obyvateľov naďalej klesal. To znamená, že Amazónsky dažďový prales bol pred tisíckami rokov vplyvom populácie menší, než je dnes, a rozšíril sa až zásahom ďalšej ľudskej populácie - tej európskej. Takže podľa môjho názoru vplyv na klímu môže byť ďaleko väčší tým, že sa pralesy klčujú príliš rýchlo a živelne, než tým, že sa ich celková rozloha zmenšuje.
Ak by som bola nevedecky škodoradostná, tak by som začiatok zväčšovania plôch Amazonských pralesov mohla dať do súvislosti so začiatkom globálneho otepľovania, ktoré začalo v polovici 17 storočia – oba historické deje sú časovo synchrónne, presne tak, ako sú v časovo synchrónne gradácia vypúšťania CO2 a prerušenie otepľovania v rokoch 1998 až 2016. Ale ja taká nie som a radšej položím trochu provokujúcu otázku:
Ako sa môže topiť Grónsky ľadovec ako celok, keď priemerná teplota aj v súčasných teplých rokoch v lete (júl) na 80 % jeho územia sa pohybuje okolo – 10 stupňov? (takéto priemerné teploty panujú napríklad v januári na Lomnickom štíte)
Viď tento obrázok:
http://nd05.jxs.cz/006/994/3eb520e035_105632521_p.jpg?1570552725
